Like a virgin! - Články

CB - 17. kapitola

Tue, 15 May 2012 22:52:19 +0200

P R E K V A P E N I E ! :)

Dúfam, že ste sa potešili. Včera som využila svoj voľný čas a konečne napísala v tejto tragickej poviedke to, čo som chcela. Som na 20. kapitole, stačí mi napísať ešte asi "pár" a potom to ukončujem. Mám to v mysli, len to ešte hodiť do wordu. Ale snažím sa, takže ma aspoň trošku pochválte! :P

Každopádne, toto bude podľa mňa krásny diel. Konečne sa medzi nimi čo-to utrasie. A ja vám hovorím, že to je už naozaj vážne. ;)

Pravopis by mal byť v poriadku, ale ak nájdete nejaké chyby, prosím, upozornite ma! :) Príjemné čítanie!

17. kapitola - Kamarát s výhodami?

"Ty jediná vieš variť a my sme hladní, čiže z toho vyplýva, že si naša kuchárka!"

Na druhý deň sme sa ráno zobudili dosť neskoro. Všetci sme chrápali až do jedenástej a potom sa pomaly prebúdzali k životu. Ja som vstala medzi prvými, ak nie prvá a vyšuchtala som sa z nášho dievčenského stanu.

Sveter, v ktorom som spala, som hneď hodila na zem a nastavila svoje telo chladnému vzduchu. Bol to príjemný pocit. Spokojne som si vzdychla, vlasy zopla gumičkou do strapatého vrkoču a vybrala som sa v hrubých ponožkách po tráve prejsť si okolie. Nechcela som sa dostať ďaleko, pretože všetci v ostatných stanoch, ktorí tu tiež kempovali, boli už hore a zabávali sa. Krikom a svojimi hrami určite zobudia aj mojich priateľov, tak som si spravila len krátku prechádzku a rýchlo sa vrátila. Sadla som si k ohnisku, ktoré včera hrialo dlho do noci a snažila som sa urobiť oheň, aby sme si vedeli zohriať čaj. Podarilo sa mi to na druhýkrát, čo ma dosť prekvapilo. A potom som z dodávky vybrala čaj a vodu na prípravu vlastného ovocného čajíku.

"Prečo tu sedíš na zemi bez svetra?" ozvalo sa zrazu za mnou a keď som sa obrátila, uvidela som z chlapčenského stanu vychádzať Alexa. Mal na sebe voľné tričko s dlhými vyhrnutými rukávmi a staré tepláky. V ruke niesol svoju šatku, ktorú mal včera celý čas obmotanú okolo hlavy.

"Aj tebe prajem dobré ráno," uškrnula som sa a obrátila sa k ohnisku. Cítila som, ako sa postavil vedľa mňa a sledoval ma. Švihla som po ňom pohľadom a videla, ako si prehrabáva vlasy. "Nie je mi zima, ak ešte stále myslíš na moje zdravie..."

"Ak ochorieš, zostaneš doma celý týždeň a tým pádom by som za tebou musel chodiť do bytu. A to by asi došlo Davovi, že sa niečo deje..." uškrnul sa pobavene a ja som zdvihla obočie.

"A ono sa niečo deje?"

Alex sa len zasmial, naozaj úprimne a sadol si na zem. Objal ma okolo pásu a pritiahol si ma k sebe, čo som absolútne očakávala a vítala s otvorenou náručou. Ale urobila som si z neho srandu.

"A ako mám teraz miešať ten čaj?" pozrela som sa na neho zamračene a rozhodila vášnivo rukami. Len pokrčil plecami a zaboril si tvár do môjho krku.

"Buď kreatívna."

"Pusť ma."

"To nie je kreatívne."

"Ale je to účinné," vzdychla som si a hodila varechu do trávy. Už z toho nič nebude. Oprela som sa o svojho chlapa lepšie a položila mu ruky na stehná, ktoré boli po mojich bokoch.

"Veľmi rád ťa objímam. Ty to nemáš rada?"

"Ale áno, aspoň nemusím nosiť svetre," uškrnula som sa a jemne ho hladila po stehnách. Užívala som si túto chvíľku.

"Ale naozaj, Jerry!" zdvihol hlavu z môjho krku a vynútil si môj pohľad. "Nevadí ti, že sa k tebe chovám inak?"

"Dobre vieš, že mi to nevadí, Alex. Vieš, že u mňa sa tiež niečo zmenilo, inak by som tu takto s tebou nesedela a..." chcela som spomenúť aj to bozkávanie, keď však z chlapčenského stanu vyliezol Jack. ZASE NEVHODNÁ CHVÍĽA!! Bože, ja toho chlapa neznášam.

"Holubičky, môžem si k vám prisadnúť?" zazubil sa na nás a ja som si pre seba zamumlala zápornú odpoveď, na čo sa Alex rozosmial a znova si schoval tvár do môjho krku. Hral sa mi s lemom trička, čo ma príjemne hrialo kdesi v srdci. A trošku aj znervózňovalo, pretože mi sem-tam pohladil aj pokožku pod ňou, čo by si teoreticky nemal dovoliť. Mne to však nevadilo, páčilo sa mi to.

"Ten čaj je už hotový?" zaujímal sa a ja som mykla plecom.

"Neviem, Alex ma k nemu nepustil. Ale pravdepodobne bude... Čo ste zobrali na raňajky?"

"Netuším, dali sme všetko na starosť Patrickovi a Dorothy. Tí sú spoľahliví," povedal a ja som sa usmiala. Áno, to teda sú. Bol by z nich perfektný pár.

Vzápätí som sa zdesila... Odkedy uvažujem nad takýmito hlúpymi myšlienkami? Zrazu sme sa všetci strhli, pretože z dievčenského stanu odrazu začala vyzváňať neznáma melódia, zvonil telefón a ja som s hrôzou zistila, že to AC/DC zvonenie je moje. Davova najobľúbenejšia skladba.

"Sakra, sakra..." pozviechala som sa zo zeme a upaľovala k stanu. Zrazu sa z neho vystrčila bledá ruka Aileen, ktorá držala môj mobil. Nevidela som nič, len jej ruku.

"Ďakujeme za zobudenie," počula som zvnútra, ospravedlňujúco som sa zaškľabila a zobrala si mobil. Volala mi Deborah.

"Ahoj, myška! Ako sa máš? Už ste hore alebo ešte stále bojujete s opicou?" ozval sa v telefóne jej krásny ženský hlas, ktorý pôsobil dokonale optimisticky. Povzdychla som si a pozrela sa na Alexa, ktorý ma pozoroval.

"Ahoj, Deb."

"Aká bola cesta? Našli ste to ľahko alebo ste sa museli pýtať nejakých divných hipisákov, čo tancovali na lúke alebo motorkárov, ktorí parkovali na benzínke? Zastavili ste aj na pumpe?" vyzvedala rýchlo a ja som mala potrebu zložiť. Namiesto toho som si opäť sadla do Alexovho náručia a nechala sa ním objať.

"Našli sme to ľahko, všetko je tu perfektne označené!"

"Nuda... A čo ostatní? Ako si žijete? Hovor, dievča!"

"Deb, práve sme vstali, nemám chuť nič hovoriť a nie to ešte vysvetľovať. Zavolám ti neskôr, dobre?"

"Ááách. Tak fajn! Pozdrav ostatných," vzdala sa a ja som sa šťastne usmiala.

"Aj ty Dava. Maj sa," zložila som a hodila mobil vedľa seba do trávy. "Moji poručníci ma raz zabijú..."

"A na to sme tu my, aby sme ťa udržali nažive," uškrnul sa Jack a ja som sa na neho prekvapene pozrela.

"No páni, to som od teba nečakala! Ďakujem."

Len sa na mňa milo usmial, Alex ma pohladil po ramene, aby som sa upokojila a potom už pomaly všetci začali vyliezať zo stanov, lebo ich môj mobil krásne zobudil. Všetci mi boli nesmierne "vďační", ale za čaj som si vykúpila ospravedlnenie. Aj tak mi dali na starosť urobiť požívateľný obed. Mala som však dojem, že to by som schytila tak či tak. Ja jediná totiž viem variť!

. . .

Nastal večer. Vonku sa už zotmelo, všade bola tma, ale všetci sme prekrásne videli, pretože v kempe svietili obrovské lampy a malé ohniská, ktoré sa nachádzali pri všetkých stanoch. Náš tiež nebol výnimkou, no mala som pocit, že sme sa aj napriek tomu vymykali z normálu.

Boli sme asi tá najhlučnejšia skupinka v celom pennsylvánskom kempe. Nikomu to neprekážalo, pretože sa každý zabával, ale určite si o nás mysleli, že sme skupinka túžiaca len po alkohole. Vyzeralo to tak, pretože sme na veľkom rozkladacom stole mali len pivo, vodku a džús. Nič iné. Náš malý táborák sa zmenil vo veľkú oslavu, kedy sme oslavovali... proste sobotu. Keď to Aileen vyhlásila, nesmiali sme sa na nej len my, ale aj všetci naokolo, ktorí ju počuli. Po pár štamprlíkoch vodky sme to už však aj my tak brali a po hodine sa k nám pridalo niekoľko ľudí z ostatných skupiniek. Asi sme im prišli veľmi vtipní a chceli sa s nami zabaviť. Neprotestovala som, dávala som pozor na všetkých svojich kamarátov.

Neopila som sa. Mala som jeden štamprlík vodky a celý večer som usrkávala len z jedného piva. Aj keď som sa smiala a zabávala sa, celý čas som sa bavila len s Dorothy, ktorá ma ani na sekundu nechcela pustiť. Nechcela sa opiť, nerada to robila a s nikým iným sa teda baviť nemohla, pretože každý už o desiatej videl všetky farby inak. Aileen sa opila ako prvá, "prekvapivo". Sarah nasledovala hneď po nej a všetci sme dospeli k tomu, že bola ešte viac sťatá ako Aileen. Ja sama som ju uložila spať do nášho stanu a po polhodine k nej poputovala aj Aileen, takže sme z našich dievčat zostali s Dorothy len my dve.

Nebola to skvelá správa, hlavne keď sme si všímali tie opité hlášky chalanov a ich krásne úškrny. A ich noví kamaráti, ktorí sa k nám pripojili, tiež neboli najlepšia spoločnosť. Neustále mali na nás úchylné poznámky a doberali si nás. Z našich kamarátov už nikto nezostal triezvy, všetci mali poriadne v sebe a tým pádom si to doberanie nikto nevšímal. A keď potom prišla pusa medzi Alexom a Jackom, jednoducho som musela zasiahnuť.

"Hej, Alex! Nemyslíš, že už máš dosť?" prišla som k nemu zozadu a nahla som sa ponad neho. Sedel neprirodzene rozvalený na zemi, kam dopadol po tej krásnej puse a opieral sa o Rianove koleno. Pozrel sa na mňa dezorientovaným pohľadom, ale okamžite ma spoznal.

"Jerry... Prečo nespíš?" zasmial sa a snažil sa ku mne nakloniť. Alebo sa snažil len trošku posadiť? Niekto sa hurónsky rozosmial, ale nedokázala som identifikovať pôvodcu toho smiechu. Kľakla som si na kolená a pomohla Alexovi posadiť sa. Zakvačil sa o môj pás a hlava mu automaticky dopadla na moje rameno.

"Ah, Alex... Si úplne mimo," povzdychla som si nad jeho stavom a on sa priškrtene zasmial, akoby ma pochopil. Nechápal však absolútne ničomu. Vzdychla som si a postrapatila mu vlasy. "Tak fajn, vstávaj a ide sa na prechádzku!"

"Nie," zatiahol zdĺhavým tónom a snažil sa mi odtiahnuť z dosahu, no ja som ho aj tak donútila postaviť sa. Schmatla som ho za ruku a išla s ním k Dorothy, ktorá sa jemne odťahovala od Patricka.

"Hej, Dory! Idem s ním na chvíľku preč, zvládneš to tu?"

"Eh, jasné, prečo by som nemala? Len bežte," usmiala sa na mňa a ja som hneď prikývla. Zbežným pohľadom som si prešla prítomných a dúfala, že sa jej nič nestane. Potom som obkrútila svoje drobné ručičky okolo Alexovho pásu a pritisla si ho na seba, aby sa nepotkol a nespadol. A potom som ho ťahala smerom k jazeru, kde našťastie nikto nebol.

Mal na sebe prepotené modré tričko, na ktorom bol pre mňa nezmyselný nápis, ktorý on však dokonale chápal. Šortky na nohách mu telo veľmi nehriali, ale vyhlasoval, že necíti zimu, no aj tak som tipovala, že bude mať ráno pravdepodobne poriadnu nádchu. Líca na tvári sa mu smiešne sfarbili do ružovej, čo asi značilo jeho opitosť. A jeho vlasy? Tie nemal učesané asi ani keď bol triezvy. Toto by bola jeho charakteristika v danom momente.

Bola som na neho mierne nahnevaná za to, že sa takto opil. Bola som však na to už zvyknutá; chalani si často robili srandu a rozprávali mi, ako sa Alex dokáže spiť až pod čiernu zem. Smiali sa na tom - ja tiež, ale nikdy som to nebrala vážne. Až teraz.

Prechádzala som sa s ním po okolí asi tri hodiny. vkuse. Párkrát sme sa išli pozrieť k táboráku, kde ľudí postupne ubúdalo a Dorothy bola stále v poriadku. Len som ju kontrolovala. Zato Alex potreboval celú moju pozornosť, pretože prvú hodinu vyvádzal ako šialenec. Stále hovoril divné reči, smial sa ako blázon a pri tom všetkom stváral kúsky, ktoré by sa nepodarili ani cirkusovému kaskadérovi. Ráno bude mať pravdepodobne okrem nádchy aj veľa modrín.

Ale prekvapilo ma, že po ďalších dvoch hodinách už začínal prichádzať k plnému vedomiu. Začínal sa uvedomovať a aj keď to nebolo tak, ako sa vždy správal, konečne mi prišiel normálny. Opitý, ale normálny.

"Prečo si tu so mnou? Mohla si ma nechať s ostatnými, doriadili by sme sa a zaspali na tráve. Ráno by sme boli všetci okej, nemusela si sa tu so mnou prechádzať. Je to úplne zbytočné," povedal na vrchole jedného kmeňu niekde pri jazere. Snažili sme sa obísť jeden veľký kus naplaveného dreva. Alex ho však silou-mocou chcel preliezť, no zastavil sa na jeho vrchole a ďalej nešiel. Vzdychla som si a musela vyliezť hore za ním.

"Nie je to zbytočné," povedala som a nespúšťala zrak z mesiaca, ktorý na nás svietil z oblohy a jasne sa nám vysmieval. Po boku mu svietilo množstvo hviezdičiek, ktoré vytvárali obrazce mne nepochopiteľné a neviditeľné.

"Ale je a ty to dobre vieš. Prechádzať sa s opitým človekom po brehu jazera..." zatriasol hlavou a zasmial sa. Mierne som našpúlila pery a zamračila sa.

"Okej, tak môžem aj odísť, keď ti to tak strašne vadí," vyprskla som a jedna moja časť už naozaj chcela prestať s touto fakt hlúpou myšlienkou. Fakt som ho mala nechať opiť sa a zabávať, nie si tu dokazovať, ako strašne viem ľudí ovplyvniť. Mala som však nutkanie ochraňovať ho a moja druhá časť, možno rovnako veľká ako tá prvá, chcela, aby ma zastavil. A on to aj urobil.

Uchopil ma za zápästie a stiahol naspäť k svojmu boku. Trošku ma to zabolelo, jeho stisk bol tvrdý a pevný a takisto aj dopad naspäť na drevo nebol práve najmäkší, ale to boli len postranné pocity, ktoré som minimálne vnímala.

"Nie, zostaň, ja len úplne odveci kecám," zasmial sa jemne ustráchane. Pozrela som sa na neho, či to myslí naozaj vážne. Natiahol k mojej tvári svoju jemne roztrasenú ruku a pohladil ma po líci. "Nenechaj ma tu samého, keď si sa už toľko natrápila, aby som vytriezvel a robil si výčitky!"

"Nenatrápila som sa," zamumlala som a pozrela sa inam. Pohľad mi znova padol na žiariaci mesiac.

"Prečo si to robila?" opýtal sa zrazu a ja som sa na neho umučene pozrela. Prstami mi obkresľoval lícne kosti, dotkol sa mojich pier a ja som stále mlčala.

"Nechcela som ťa vidieť takto," povedala som nakoniec takmer pošepky a do očí mi vošli slzy. Bolo to trápne, ale nemohla som za seba. Vytvorila som si o Alexovi platonický obraz, ktorý hovoril, aký je dokonalý. Vedela som o jeho chybách, dokonca viac ako on o mojich a aj tak som ich prehliadala. Chcela som, aby bol dokonalý a pohľad na opitého Alexa, ktorý sa opito moce a bozkáva s chalanom, som vidieť nechcela.

"Mala si ma nechať tak, Jer."

"Ja to už viem," prikývla som a zronene sklopila zrak, no on mi zdvihol dlaňami tvár a usmial sa na mňa. Aj keď mal v sebe kopu alkoholu, jeho úsmev zostal pre mňa krásnym. Vždy sa mi bude zdať, že sa krásne usmieva. Ako sa na mňa tak pozeral, zrazu sa ku mne začal približovať a chcel ma pobozkať. Ale ja som sa uškrnula a odtiahla sa od neho.

"Prepáč, ale nebudem ťa teraz bozkávať. Si opitý," vysvetlila som mu a pokúsila sa postaviť. Zasmial sa a pozrel na jazero. "Asi by sme už mali ísť!"

"Máš pravdu," uškrnul sa a spolu sme pomaličky a hlavne opatrne zišli dole. Ako náhle sme však bezpečne stáli na kamenistej zemi, Alex sa znova zadíval na jazero a spýtal sa ma dosť hlúpu otázku.

"Myslíš, že to jazero bude studené?" Prekvapene som zdvihla obočie a tiež sa zadívala na vodu. Naozaj som nemala potuchy, či je studená, ale pravdepodobne asi áno, keďže je noc a október. Samozrejme, musíme brať do úvahy aj našu blízkosť ku Kanade a k chladnému pásmu...

Ani som mu nestihla odpovedať, zrazu som si všimla, ako dopadlo jeho modré tričko na zem. Zľakla som sa, hrôzostrašne zalapala po dychu a nechcela myslieť na to, čo asi robí. Bolo neskoro. Na zem dopadli aj jeho tri štvrťové nohavice a už pomaličky krivkal k jazeru.

"Alex?! Čo to preboha robíš? Chceš zmrznúť? Okamžite sa obleč!" rozkričala som na neho ako vyšinutá a hneď sa za ním rozbehla. Pred pásom vody som však zúfalo zaspätkovala a úpenlivo rozmýšľala, čo ďalej.

"Nie je až taká studená, Jer. Poď sa presvedčiť," usmial sa na mňa krivo a pomaly postupoval hlbšie. Nevšímal si drkotanie zubov, ani triašku na tele. Voda musela byť ľadová.

"Alex!! Doparoma!!!"

"Jerry, ja už nie som opitý. Vždy som chcel vyskúšať, ako asi chladí studená októbrová voda. Je to šialenstvo," rozosmial sa a ja som zúfalo zastonala. Bolo mi jasné, že tento chlapec z tej vody neodíde, pokým tam za ním nevkročím. Dostala som okamžité nutkanie odísť a nechať ho tu. Aj som sa otočila a urobila pár krokov smerom k našim stanom, ale potom som zastala a vzdychla si. Nemohla som ho tam len tak nechať.

"Asi ťa mám naozaj rada viac ako len kamaráta! Viac, ako by som mala," precedila som pomedzi zuby a začala si vyzúvať topánky, vyzliekla som si ponožky, nohavice, zvliekla sveter a len v tielku a v spodnom prádle som sa vybrala za ním.

"Si opitý, Alex. Chceš sa zabiť?" pýtala som sa ho s drkotajúcimi sa zubami. Voda bola ľadová a ten šialenec sa v nej pohodlne kúpal. Blázon. Imbecil. Idiot. Napadali ma len škaredé slová, určite by bol na mňa hrdý, keby mi vedel čítať myšlienky.

"Nechcem sa zabiť a nie som opitý. Asi by si si mala niečo prečítať na internete o opitých ľuďoch, pretože by si zistila, že ich chladná voda totálne vzpruží!! A aj výčitky, okrem iného..."

"Tak preto si sem vliezol?" spýtala som sa nahnevane a približovala sa k nemu. Už mi ľadová voda zmočila polovicu tielka, no k prsiam sa ešte nedostala. Mala som založené ruky, hanbila som sa pred ním.

"Aj kvôli tomu. Nechcem, aby som v tvojej prítomnosti urobil niečo sprosté. Nechcem sa na teba vrhnúť a tam na tom dreve to už smerovalo k tomu," povedal a ja som si náhle uvedomila, že naozaj hovorí nejako normálne. Zastavila som sa a dôkladne si ho prezrela.

"Naozaj nie som opitý, Jer. Samozrejme, ešte cítim v sebe alkohol a ráno budem mať poriadnu opicu, no už sa viem ovládať!" pozrel sa na mňa vážne a postavil sa. Bol hlbšie vo vode ako ja, no voda mu dosiahla len do polovice hrude.

"Chcel si sa na mňa vrhnúť?" pokračovala som ďalej a stále viac drkotala zubami. Moje telo sa prispôsobovalo tej chladnej vode, ale pri tom sa aj nekontrolovateľne triaslo.

"Áno," prikývol a namočil si tvár. Vyprskol vodu a zatriasol hlavou ako pes. "Stále sa chcem, tak radšej zostaň tam, dobre?"

"Ježiš, Alex. Keď som ťa zvládla opitého, zvládnem ťa aj teraz," uškrnula som sa a ďalej pomaly kráčala hlbšie do vody, pričom si dávala pozor na to, po čom stúpam. Pred niekoľkými mesiacmi by ma nikto nedonútil vkročiť do jazera... A v októbri už vôbec nie. Vždy som si predstavovala, koľko nechutných vecí pláva podo mnou, ale teraz som sa dívala len na Alexa a všetko ostatné mi splývalo. V podstate ako posledné dni stále, vždy keď bol pri mne on. Potrebovala som ho dostať z vody a usušiť.

"Aj teraz mám v sebe alkohol a ak sa priblížiš..." hovoril náhle zúfalo a očami kĺzal po mojom premočenom tielku. Už ani ruky nepomohli a aj keď som sa snažila zakryť všetko, zakryla som len polovicu. Alex nasucho preglgol a znova sa namočil. Pozorne som ho sledovala a čítala jeho reakciu.

Vzrušovala som ho. Tak viditeľne a tak zúfalo, že som ho normálne ľutovala. No moja reakcia nebola o nič lepšia. Môj pohľad na neho oživoval dlho zabudnuté pocity v mojom tele, ktoré som pociťovala pri mojom bývalom. A ktoré teraz vo mne náhle vzplanuli.

"Alex, poďme von, lebo toto nemá zmysel..." zaúpela som, keď sa znova vynoril a ponorila som sa hlbšie do vody. Nemala som sa však na neho pozerať, pretože to, ako sa na mňa náhle zahľadel, mi vyrazilo dych. Plávala som pri ňom dostatočne blízko, aby som k nemu vedela natiahnuť ruku. Dívala som sa do jeho očí, ktoré sa na mňa pozreli s hlbokou túžbou a hladovou vášňou, že som náhle celá horela. Videla som, ako veľmi ma chce a ako veľmi sa musí krotiť. Mal v sebe alkohol, ktorý ho burcoval a on sa schladzoval v tejto ľadovej vode len preto, aby sa na mňa nevrhol.

A ja hlúpa som mu to neuľahčila, ja sama som sa na neho vrhla.

Priplávala som k nemu a nenásytne ho pobozkala. Nemala som sa čoho zachytiť, na dno som dočiahla len špičkou palca, a preto ten bozk spočíval len v náhlom spojení pier. Nečakala som však na nič, zachytila som sa jeho pleca a znova ho pobozkala. Bola som hlúpa, provokovala som opitého človeka, no aj napriek tomu som chcela byť s ním. Cieľ dostať ho z vody náhle zmizol, chcela som byť len pri ňom. Tak blízko, ako len išlo - riziká som vedela a ignorovala ich. Možno preto ma prekvapilo, ako rýchlo si ma pritisol k telu a ako svižne mi strčil jazyk do úst.

Neočakávala som, že bude spolupracovať. Vlastne, dopredu som vôbec nemyslela. Ale ani nemusela, všetko išlo tak ľahko, ako to bolo prvýkrát. Mokrými telami sme sa nalepili na seba až nezostal ani jeden voľný milimeter. Ťahala som ho za vlasy v snahe udržať sa, nechty som mu zarývala do ramena a jeho to nebolelo.

Náhle ma prudko schmatol za stehná a ľahko ma zdvihol hore, aby som sa neutopila. Voda mu pomohla, ale radšej nemala. Ako žena s pár skúsenosťami som mu automaticky obmotala nohy okolo pásu, pritisla som sa stehnami k jeho bokom a zrazu prerývane zastonala. Vedela som, že je vzrušený. Tak rýchlo a tak skoro. Alex zastonal skoro v rovnakom čase ako ja a zúfalo zatvoril oči. Moje prekvapenie nebolo dlhé, hneď som sa spamätala a aj napriek ľadovej vode som sa celá striasla teplom a zadržala ďalší ston, ktorý sa mi dral z úst. Zahryzla som si do pery a pozrela sa na neho.

"Jerry..." zaúpel zúfalo, ale ja som zakrútila hlavou a drsne ho pobozkala.

"Prosím, neodťahuj sa. Zvládam to," povedala som, keď som sa na chvíľku odtisla a pohladila ho po líci. On sa na mňa zúfalo zahľadel a chcel protestovať.

"Ale ja to nezvládam," povedal nahlas, no vzápätí sa zlomil, pretože pohľad na mňa mu očividne dodal sakra veľa odvahy. Pevnejšie ma chytil za zadok, aby som nespadla a trošku si ma pohodlnejšie usadil, čo vyvolalo hlasné bolestné vzdychy. Bolel ma ten pocit, že je tak blízko... tak sakramentsky blízko a obaja nemôžeme nič iné robiť, len sa opatrne držať.

Nikdy som nezažila takúto horúcu chvíľku. Nikdy som sa takto vášnivo nebozkávala so žiadnym chlapcom, nikdy som nemyslela len na to, kedy mi konečne povie tie vzrušujúce slová a konečne začne konať. Nikdy som nebola takáto nadržaná ako v tej chvíli a on to nejako vedel! A stále sa mi snažil dokázať, že to nerobí preto, že je opitý.

"Jerry, toto nie je preto, že som opitý. Ja sa nedokážem udržať už niekoľko dní," zašepkal mi s perami na mojich perách, keď som sa trošku vydýchavala. Potrebovala som doplniť svoje zásoby kyslíka. A zároveň ma svojimi slovami prekvapil, lebo som si doposiaľ nič nevšimla.

"Ja... Totálne si ma dostala a ja nemyslím na nič iné, len na teba a vymýšľam rôzne spôsoby, ako byť s tebou čo najčastejšie. Mám pocit, že som sa do teba zamiloval a chcem byť s tebou stále!" hovoril mi vážne, zadychčane a skoro zúfalo, no ten vášnivý tón som si nevšímala.

Nepremýšľala som nad tým, čo by sa dialo, keby som sa zamilovala do Alexa. Vždy som ho brala ako náhlu súčasť môjho života tu vo Warrene a vždy som očakávala, že bude so mnou. Ale zrazu to tu jednoducho bolo viac ako predtým a ja som nemala ani šancu prekvapiť sa. Moje vnútro sa naradovalo a srdce mi šialene búchalo.

"Chcela by si so mnou chodiť, Jer!?"

"Ak sa ma to spýtaš aj ráno..." usmiala som sa neho laškovne a pevne mu obkrútila ruky okolo krku. Aj keď si pobavene vzdychol a presviedčal ma, že nie je opitý, nepodvolila som sa. Chcela som si byť istá, že je triezvy a bude to myslieť vážne aj potom...

Znova sme sa pobozkali.

16. kapitola ≈ 18. kapitola

Včelička.

Mon, 14 May 2012 09:19:57 +0200

Ahojte!

Dnes som prekvapivo doma. Neplánovala som to, ale čo už človek narobí. V sobotu ma poštípala včela na to najnevhodnejšie miesto, na tvár a tá mi behom jednej noci tak napuchla, že vyzerám ako quasimodo. A to nežartujem! :D Oko tvorí jedna malá štrbinka, cez ktorú vidím len to, čo musím a líce nabralo enormné tvary. A s takouto fasádou, prosím pekne, choďte do školy! Ešteže mám úžasnú doktorku...

Ale včely nezavrhujem. Môj tatino je včelár a vidím na ňom, ako ho to mrzí. Ale čo už, včiel sa nebojím (skôr som sa nebála, teraz pri ich bzučaní beriem nohy na plecia), ani tejto som sa nebála. Len som stála, aj keď okolo mňa začala lietať, tak som len stála. Potom si však tá mrška sadla na moje čelo a bez okolkov ma poštípala. Ani som sa nezahnala. Proti včelám sa nemôžete brániť rukami, iba ju zbytočne rozdráždite. Ale niekedy je to asi potrebné... :)

No, a tak "vďaka" tomuto som doma. Idem upratovať, sestra má v nedeľu birmovku, takže je to vhodné. :) Okrem toho, pokúsim sa niečo napísať a možno aj pridať. Nesľubujem, ale budem sa snažiť! ;)

Rozvrhy.20. - Take That.

Thu, 10 May 2012 13:53:29 +0200

tentoraz s Take That. Neodpustila som si to, už som to konečne musela zverejniť, keď poviedky ešte stále nie sú. Tieto rozvrhy som robila už veľmi dáávno, už ani neviem kedy. Niekedy v čase, keď sem tak často pribúdali rozvrhy a bola som dosť hyperaktívna. Rozrvhy sa mi páčia a aj keď TT nepočúvam teraz tak často, stále sú jedničkou! :)

Môj drahý pes Bobby, stále niečo robí...

Wed, 09 May 2012 13:56:46 +0200

Alohá.

Dnes bol nadmieru zabitý deň a ešte sa neskončil, takže som zvedavá, čo ešte dnes zažijem, pretože sa chystám ísť von, ak niekoho zoženiem! Mám aj plán B - korčuľovanie! ;)

Celý deň v škole som nič dokopy nerobila, učila som sa na jednej hodine, aj to matike, kde sa profesorke zmyslelo naučiť nás ZNOVA rezy kociek, z ktorých som mala 5, aj keď som ich vedela. Teraz sa však k tomu pridajú aj ďalšie vecičky, ktoré nám to "uľahčia", takže super. Ja viem, že za to profesorka nemôže, osnovy sú naozaj "skvelé", no moja nechuť k matike sa stupňuje. Aj keď som dostala z previerky dvojku!! :)
Písali sme z BIO, takisto zabitá previerka. Učila som sa na ňu včera od druhej, viem to, no asi z toho jednotka nebude. Mám z nej odpudivý pocit, trojka to hádam nebude, ale dvojku nechcem... No, o známkach vám už hovoriť nebudem, nechcem! Viem, že viacerí z vás máte také isté problémy ako ja, možno horšie a ja obdivujem jednotkárov. Namojveru, chcem k nim patriť! :) Ale to je vysoký cieľ aj na mňa...

Mám psa. A ten pes je snáď najrozmaznanejší pes na svete. Už pre nás nie je čudné, keď nám kradne koláče zo stola alebo rohlíky, keď sa nedívame. Ale dnes ma môj pánko dorazil. Venčila som ho, pobehovali si niekoľko metrov predo mnou a keď som už chcela ísť domov, mladý pánko sa postavil do stredu chodníka a akurát išli asi štyri ženy. Však, nech si psíka obídu, no nie? Niekedy mám chuť sa na ňom poriadne smiať... Včera to urobil sestre. Boli sme na chalupe, venčila ho za bránou a akurát, keď išlo auto (mimochodom, veľký tereňák!), rozhodol sa ísť stredom cesty, spomalil, až si nakoniec sadol! V strede cesty. A teraz sa predstavte na mieste mojej sestry, ktorá je vzdialená od neho niekoľko metrov... :)

No proste, psi si žijú, psi si lehnia a nič ich nezaujíma, len to, aby pri nich bol pán/panička. :) Oh, a aby mali plný žalúdok. Ako ľudia...

KVMM # 05 (Na západe nič nové)

Mon, 07 May 2012 15:02:00 +0200

Hi, kids.

Obadrujem vás svojím názorom na jednu knihu z môjho "krásneho" zoznamu povinného čítania. Túto knihu určite všetci poznáte, ak nie, hanba vám! :) Podľa mňa je to krásna knižka, odvážna, no úprimne - sama by som po nej rozhodne nesiahla.

ERICH MARIA REMARQUE - Na západe nič nové

Anotácia:
Vojnový román Na západe nič nové, ktorý vyšiel roku1929, preslávil autora takpovediac za noc. V priebehu osemnástich mesiacov bol preložený do 25 jazykov a vyšiel v celkovom náklade 3,5 milióna výtlačkov. Jeho filmové spracovanie vyvolalo skutočný škandál: verejnosť bola šokovaná pravdivým, realistickým zobrazením vojny, ktorá zničila celú vtedajšiu mladú generáciu, pretože neodvratne predurčovala osudy - aj osud devätnásťročného Paula Bäumera a jeho šiestich spolužiakov, ktorí nasadzovali svoje životy v nezmyselných bojoch netušiac, že z hrozného vojnového besnenia pre nich už niet návratu.

1. Prečo si si vybrala práve túto knihu?

Mala som ju ako povinné čítanie, musela som si ju prečítať.

2. Definuj knihu až dvoma slovami (prídavným alebo podstatným).

Vojenská realita

3. Definuj knihu jedným slovom (slovesom alebo citoslovcom).

Bojovanie

4. S akou postavou by si sa stotožnila, prípadne kým by si chcela alebo nechcela byť?

Oh, žiadnou. Jednak boli hlavnými hrdinami muži a jednak sa to dialo cez vojnu, ktorú by som ja sama nechcela nikdy prežiť. Takže, žiadnou. :)

5. Pokús sa v každom príbehu niečo vyšvihnúť, aj keď je naozaj strašný, nájdi v ňom aspoň jedno pozitívum.
Páčila sa mi tá suverenita a odvaha autora priblížiť realitu na vojenskom poli. Opísal to tak skutočne, že sa mi niektoré pasáže ani nechcelo čítať. Niežeby to bolo nudné, ale čítať o roztrhaných bruchách koní, z ktorých visia črevá, pre dievča môjej nevinnosti nie je po chuti. :)

6. A naopak, nájdi v ňom aj jedno negatívum, ale len jedno, pretože cieľom je uvedomiť si, čo Ti na knihe vadilo najviac - nemusí to byť len chyba spisovateľa, knihy, ale napríklad aj správanie postáv.
Neznášam zlé konce, to je jedno kde. Som zástancom happy endov. Tu mi to však veľmi nevadilo, pretože Paul bol už tak zničený, že iné východisko ako smrť som mu nepriala. Ako by to vyzeralo, keby si našiel ženu, mal s ňou deti a založil si skvelý život? To by potom kniha stratila svoje čaro.

Hodnotenie: 9/10

Ah, čínsky rok sa nekoná.

Sun, 06 May 2012 20:50:24 +0200

Hi, kids.

Začnem najprv tým, že vám všetkým neskutočne ĎAKUJEM za všetky vaše komentáre. Úprimne, neočakávala som ich od niektorých ľudí a to ma veľmi potešilo. Nechcem sa už opakovať, ale nikto nemá také úžasné internetové kamarátky ako ja. A nebojím sa vás nazývať kamarátkami! :)

Viete, vylepšili ste mi náladu. Zakaždým, keď pripudol jeden váš komentár, som sa hneď išla pozrieť a hneď som sa usmievala na všetky strany. A uvedomila som si, že je to aj vďaka tomuto blogu a tomu, čo na ňom všetko je. A ja to nechcem ničiť. Ak vám pravdu poviem, v ten čas, čo som písala minulý článok, som už mala vytvorený "ten ďalší blog". Pravdupovediac som len chcela vidieť vašu reakciu. Už som bola rozhodnutá, že ho aktualizujem a premiestnim sa tam. Ale vy ste ma takpovediac "zrušili". :) Chcem pokračovať v tomto blogu. Chcem na ňom naďalej písať. Mám ho rada. :) A keď je už ten čínsky rok, v ktorom má nastať zmena, tak ju urobím aspoň tu. Niekedy... :)

A ďalšia novinka: píšem. Každá jedna spisovateľka, či spisovateľ mi dajú za pravdu, že keď začnete písať, niekedy to nie je to, čo ste chceli. A aj keď som mala v úmysle konečne dopísať C., nedošlo k tomu. Prečo? Pamätáte si ešte na trojsériový román s názvom Náhoda.. bláh bláh...? :) Malo to toľko názvov, že je mi to dnes znie celkom smiešne. A keď som si prečítala prvé kapitoly úplne prvej série, hanbím sa za seba. Otrasné: žiadne čiarky, zlá priama reč, tie dialógy úplne odveci... No hrôza. A tak som sa rozhodla, že to zmením. Kompletne to prepisujem, dávam tam lepšie zvraty a lepšie dialógy, lepším dej a vzťah medzi Kellanom a Andy. A potom to postupne budem vkladať na blog... :)

Nebojte sa, možno ma to časom prejde a budem zverejňovať aj niečo iné, no zatiaľ vydržte s týmto "uspatým" režimom. ;) A vynikajte v škole! Nech sa vám darí...

Prisahám, hanbím sa za seba!

Thu, 03 May 2012 14:03:19 +0200

Momentálne sa nútim niečo napísať! Doslovne. Vypla som si hudbu, konečne sa ako-tak sústreďujem a píšem na klávesnice. Vlastne ani neviem, čo mám napísať, čo je zase porušenie môjho nepísaného pravidla (ak nemáš čo písať, nepíš). Ale už nemôžem prežiť ďalší týždeň tak, že vám o sebe nedám vedieť. Dlžím vám to! :)

Ako žijem? Dostačujúco. Som uzavretá vo svojej bublinke, aj keď som prežila ten najlepší víkend vo svojom živote. Spoznala som úžasných ľudí, ktorí ma pochopili a ktorí, aj keď nevedia, kto som (bližšie), ma normálne majú aj radi! Z inej stránky sa toho extrémne bojím, tá nevedomosť ma trápi. Chcela by som preskočiť tú časť, v ktorej sa budeme najbližšie roky zbližovať, kde si budeme odkrývať svoje tajomstvá a život. Ja to nechcem robiť, ZASE. Stačí mi, že ma okrem rodiny poznajú dve osoby naviac. Momentálne mám pocit, že som zraniteľná. Že ak sa na mňa niekto osopí, spadnem na dno. Aj preto som dneska nebola v škole. Nejako som nezvládla samu seba.

Depresiu nemám! :) Usmievam sa, hľadám maličkosti, ktoré ma potešia, ale dnes konečne chápem tých ľudí, ktorým moje upokojujúce reči nič nehovoria, ba ani nepomáhajú. Viete, pohrávam sa s myšlienkou, že si založím nový blog a tento zruším. Irituje ma jeho adresa: RONNIE-CHAN. Toto obdobie je už dávno za mnou, mám vymyslenú novú krásnu adresu, ale pohrávam sa aj s tou myšlienkou, že by som sa presťahovala na blogspot. Neviem, ako to vyriešim. Otázkou znie, či ma aj vtedy budete navštevovať...

Písať, píšem. Avšak je to také slabé, že asi ešte nemá cenu čokoľvek zverejňovať.

Kids, vydržte to. Vonku je teplo, rozum mi zastáva nad toľkým dusnom a v takomto svete sa mi jednoducho nedá pracovať! ;)

Song ♫ 03 (Green day)

Mon, 16 Apr 2012 07:25:00 +0200

Green Day - Working Class Hero

Žáner: punk rock
Album: pripravuje sa

Song, kt. si oplatí pustiť: Working Class Hero

Takmer 25-ročná skupina, na ktorej som vyrastala, nás zase prekvapila niečím novým. Myslela som si, že u ďalšieho albumu chalani zase zostanú u svojich klasických tónoch a myšlienkach, ale prvá pesnička z novo-pripravovaného albumu ma trošku zarazila. Vsadili na psychiku, na srdcia ľudí. Mimochodom, v origináli to spieva niekto úplne iný. J O H N L E N N O N.

Tento cover si vylepšili aj tým, že tam púšťali krátke úryvky ľudí, ktorí rozprávali pravdu o svojich životoch. Tí ľudia sa mi zdali veľmi inteligentní na to, odkiaľ pochádzajú. Vyjadrovali sa síce niekedy lámanou angličtinou, ale vedeli, o čom rozprávajú. Muž na konci to zakončil naozaj elegantne, a to slzou stekajúcou po líci a slovami, nad ktorými sa človek musí zamyslieť.

Viete, niekedy mám pocit, že takéto klipy majú najväčší úspech, no nikdy nie trvalý. Množstvo spevákov natočilo podobné klipy, kedysi dávno aj Green Day spolu s U2, ale že by to boli prelomové pesničky? To si nemyslím. Možno tak za éry Michaela Jacksona.

Lennonská verzia

"There's room at the top they're telling you still
But first you must learn how to smile as you kill
If you want to be like the folks on the hill
A working class hero is something to be."

A working class hero is something to be.

Jarní dumání (1) - Fan preklady

Thu, 12 Apr 2012 14:40:04 +0200

Rozhodla som sa, že sa idem zdokonaľovať v písaní úvah, svojich názorov a v určitej forme si idem precvičovať aj presnosť a trpezlivosť. Potrebujem to, radšej skorej ako neskoro. Na druhú stranu ma malý projekt u Syki dosť zaujal, témy v ňom sú bohaté na filozofovanie a písanie, takže sa budem snažiť plniť všetky zadania. Aj keď možno mám takú akčnú náladu len v tejto chvíli, pretože inak som úplne vyprahlá. :) No uvidíme.

Jarní dumání organizuje Syki a je to jej v poradí tretí "dumání". Ide o to, že sa človek zamýšľa nad určitými témami a spíše ich na blog. Zapája sa do toho veľa ľudí, takže máte možnosť prejsť nielen iné blogy, ale aj ich názory. A čím viac názorov, tým lepšie, nie? :)

Fan preklady

S prekladmi kníh som sa stretla asi pred rokom, možno skorej, keď som hľadala na internete najnovšie informácie o Vampýrskej akadémii. Môj cieľ bol nevinný, nájsť dátum vydania knihy. No namiesto toho som rovno našla fan preklad.

Nikdy som si nemyslela, že tieto preklady sú správne, presné alebo hodnoverné. Brala som ich ako nejakú "približnú napodobeninu knihy". Veď ako som mohla vedieť, kto knihy prekladá? Či ten človek je pokročilý (napríklad) v angličtine alebo len amatér, ktorý sa snaží zdokonaliť si svoju zručnosť v cudzom jazyku? Alebo či to len nie je nejaký macher, ktorý chce namotať zúfalých fanúšikov? V tom treťom príklade si nie som istá, čo by mu to prinieslo, ale nechajme to tak... :) Samozrejme, nie je nič zlé na tom, že si chce niekto vypomôcť s angličtinou práve tým, že si prekladá knihy a ako dobrotivý človek svoj výsledok potom hodí aj na net. Podľa mňa je to odvážne gesto. No má takýto preklad zmysel? Áno, pokiaľ zúfalo chcete vedieť, čo sa v tej knihe píše a je vám jedno, či je to tak naozaj. Môže sa to podobať, ale prečo si čitatelia proste nepočkajú na normálne vydanie alebo aspoň schválený preklad?

Ani som nemusela nad tým rozmýšľať dlho, ľudia sú leniví a chcú mať všetko najjednoduchšou cestou. Viď moja maminka. Toľko hľadala na internete preklad jednej knihy, že keď ho našla, bolo jej jedno, aký ten preklad v skutočnosti je. Ja nemôžem nikoho obviňovať, určite sú rôzne spolky alebo zoskupenia, ktoré prekladajú knihy na skvelej úrovni. Určite aj samostatní "na voľnej nohe" prekladatelia, ktorí môžu mať ešte menej rokov ako ja, sú skvelí angličtinári a ich preklady sú presné.

Pokúšam sa veriť faktu, že by sa do prekladu nepustil niekto, kto to nevie... Ale človek nikdy nevie.

Na druhej strane, je vôbec takýto preklad legálny? Preloženie originálu do materinského jazyka by mali len registrované spolky, organizácie, prekladateľstvá. Aspoň mám taký pocit. :)

Mňa osobne však fan preklady odrádzajú. Mám síce v mobile uložené nejaké tri e-booky, ale zatiaľ som si ich otvorila možno len dvakrát s úmyslom, že sa do nich konečne pustím, ale po jednej strane som ich zatvorila. Vidíte, nezahadzujem takú možnosť, ale každá jedna kniha, ktorú som prečítala, ma fascinovala práve tým, že som otáčala stránky! Mohla som si vytvoriť krásne prostredie, pohodlie, dať na kolená knihu a čítať. Je jedno, ako skvelý preklad na internete môže byť. Čaro pravej knihy nikdy nezmizne, ani v 42. storočí. Poznáte ten pocit, keď si kúpite novú knihu? Keď ju prvýkrát otvoríte a už sa vám "zbiehajú slinky"? Ako tŕpnete pri každom slove, keď vás kniha zaujme! A mali by ste tieto isté pocity aj vtedy, keby ste držali v ruke napríklad mobil alebo by ste sedeli za notbukom a čítali by ste takú istú knihu (preklad)?

Možno áno. Ale ja nie.

Fan preklady nie sú zlé, nebránim sa im - pokiaľ sú od človeka, ktorý naozaj ovláda ten jazyk, z ktorého prekladá. Pokiaľ prekladá knihy, ktoré nikdy neuzrú svetlo sveta v slovenskom nakladateľstve, tak fajn. Také si možno aj ja prečítam! Ale prosím, keď už má byť niečo hodené na internet a majú to čítať masy ľudí, nech je to aspoň vierohodné.

Krásneho desiateho.

Tue, 10 Apr 2012 13:44:52 +0200

Hi, kids.

Ako sa mi máte? Aká bola polievačka? Ja som úspešne prežila, dovolila som len ocinovi vybúriť si jeho detské hormóny tým, že na mňa vystriekal polovičku striekačky, zobudil ma z hlbokého spánku o pol ôsmej a zamokril mi perinu. Myslela som si síce, že budem podráždená, ale nakoniec som to zobrala pohodlne, takmer športovo. Okrem neho si však nikto nedovolil zazvoniť mi, všetci si zobrali k srdcu moje hrozby, za čom som bola úprimne vďačná! :) Ak niekto nevie o mojej traume z detstva z polievačky, tak sa dozvedáte teraz: na liečení nás niekoľko báb natlačili do jednej sprchy a pustili extrémne ľadovú sprchu. Mohla som mať osem, šesť - ja neviem. Každopádne, odvtedy neznášam, keď som oblečená a mokrá, hystericky revem a snažím sa ujsť, predtým samozrejme predstieram, že neexistujem. :) Teraz je to už o niečo lepšie, predsa len som staršia, aj všetci moje chlapskí kamaráti, takže oblievačku už nemusím trpieť. No nie je na svete dobre?

Samozrejme, ak vy ste boli mokré až do špiku kostí, kľudne mi to napíšte. Budem sa na vás potajomky chichúňať, ale rada si to prečítam. :)

Ako vidím blízku budúcnosť, to jest dni do pondelka? Na zajtra mi stačí naučiť sa len angličtinu a kajku, na štvrtok nemám (dúfam) nič a na piatok len previerku zo semináru z dejepisu. Okrem toho nie som ochotná čokoľvek sa učiť, cez víkend si sadám za notbuk a možno si dám prísľub, aby som dokončila cannonball. Uvidím, ako sa mi bude chcieť, každopádne som začala jeden príbeh o postapokalypse, čo moja sestra popisuje ako geniálny nápad... No uvidím, ako to napíšem. Každopádne, budem musieť priveľmi rozmýšľať, aby sa mi to podarilo dať dohromady. Možno to v polke vzdám a vykašľem sa na to. :D

Držím vám všetkým palce v škole a v živote, budem sa snažiť pridávať články, ale nesľubujem. Jediné, čo potrebujem, je dopísať cannonball, aby som vás mohla otravovať ďalším príbehom! ;) Ak niekto ešte stále nečítal Hunger Games, povinne si zožeňte tú knihu. Myslím to úplne vážne. Zuzu, Veja - som si istá, že vám dvom sa to bude páčiť!! :)

Song ♫ 02 (Vypsaná fixa)

Sun, 08 Apr 2012 19:08:00 +0200

Vypsaná fixa - Čtyři slunce

Žáner: ako wikipedia káže - pop punk, alternatívny rock.

Album: Čtyři slunce, 2012

Song, kt. si oplatí pustiť: Čtyři slunce

Veľká noc je predsa len na niečo dobrá. Na chalupe pri extrémne namáhavej práci (leňošení na gauči) sestra prepínala kanály, ako inak hudobné, a pekne krásne sme zočili túto titulnú skladbu z filmu Čtyři slunce. :) Neviem, o čom je ten film a pravdepodobne ho ani nebudem pozerať, pretože československá produkcia mi jednoducho nevonia, ale táto pesnička ma potešila.

"Čtyři slunce svítěj pro radost."

Pripomína mi leto. Zelenú trávu, na ktorú by som sa už teraz rada vyvalila, zmrzlinu a slnko, ktoré bude určite pražiť už v máji, ak nie v tomto mesiaci. Pripomína mi Podhájska Fest, na ktorý by som sa aj tento rok rada dostala, okrem iného tam Fixa tiež bude. Minulý rok som si ju veľmi neužila, ale tento to chcem napraviť! :)

Hlavný spevák Márdi slečne V. nápadne pripomína Kurta Cobaina, keď sa nad tým zamyslím, je tu dosť veľká podoba. Fixu som nemala veľmi rada, brala som ju ako podpriemernú kapelu, ale to som od nej nepoznala ani jednu pesničku. Teraz poznám takmer všetky albumy a páčia sa mi nielen v sluchádlách, ale aj na pódiu. Nech vás sfetovacie výrazy neodradia... :)

Páči sa mi jeden výstižný výrok, ktorý napísal pod túto pesničku jeden fanúšik:

"Je to Detail
Je to Klenot
Je to Fenomén
Je to Krása Nesmírná
Jsou to ČTYŘI SLUNCE a jsme bestiálně šťastní x)"

V každom jednom riadku sa nachádza jeden ich album. :)

I tried it.

Thu, 05 Apr 2012 19:39:17 +0200

Ola, people.

Nebola som tu už dlho, uvedomujem si to. Možno to nepochopíte, ale nemala som potrebu sem chodiť. Vlastne, nemala som vôbec potrebu chodiť na notbuk, veľmi som sa snažila - niekoľkokrát - napísať aspoň malý výcuc môjho týždňa, chcela som pridať aspoň jeden článok do tej divnej rubriky nazvanej Denník, ale nepodarilo sa. Skúšala som, no neúspešne.

Ale aby ste nepovedali, tak niečo vám aspoň trošku zhrniem. Neustále som bola vonku so slečnou V., učila som sa do školy, aby som nachytala dobré známky a snažila som sa naučiť matiku - mimochodom, mám z nej za dva! :) Inak škola celkom ide, snažím sa všetko brať s nadhľadom ako kedysi a ožiarujem spolužiakov svojím nadmerným úsmevom! Darí sa mi. Akurát som trošku psychicky unavená, už ma nebaví riešiť zlú stránku života. Chcem si znova nasadiť ružové "bríle", ale odrazu sú pre mňa malé a nesedia mi. Slečna V. pred časom docielila, že som stratila dych. Doslova som sa nevedela nadýchnuť, pritom sa ma ani nedotkla. Viem, že som na ňu hnusná a to dosť často, ale stále si stojím za svojím názorom, že keby mi to povedala, uvedomila by som sa a zmenila. Viem sa meniť, už som to raz dokázala. Ale potrebujem pomoc a ona vie, že mi s tým dokáže pomôcť. Chce však všetku vinu zhodiť na seba, len aby som ja bola tá dobrá!

Moja maminka mala pred časom narodeniny, upiekla som s veľkou pomocou jedného uja veľkú ovocnú tortu, ktorá sa NAOZAJ podarila! Bola krásna, chutná, akurát sa trošku nepodaril piškótový korpus. Hlavne, že mala mamina radosť a potešila sa. Na tortu sme jej napísali šlahačkou 30, viete si predstaviť jej smiech? Lebo ja ho mám vrytý v pamäti. :) Pre info: tridsať už rozhodne nemá! No pre mňa tak stále vyzerá! :)

Čo mám ešte nové? Celé velkonočné prázdniny budem pravdepodobne na chalupe, skrytá pred všetkými známymi. Beriem si notbuk, budem písať vždy, keď sa mi bude dať, nebojte! :) Čo to potom pridám, majte trošku zľutovania! :) Čo sa týka môjho kultúrneho života, dočítala som jednotku Hunger Games, asi pred týždňom a som od toho závislá. Určite pôjdem na film, som zvedavá, ako to dobabrali. Počula som len zlé recenzie, aj keď herca, ktorý hrá Peetu, mám rada - Josh Hutcherson. :) Prečítala som dve knihy ako povinné čítanie, som z toho jemne znudená, ale chystám sa vrhnúť na ďalšie diely HG, takže si veštím dobré časy. :) Neustále pozerám filmy, odrazu som upokojovaná nie pesničkami, ale romantickými komédiami ako napríklad Rande v Ríme alebo Pod jednou strechou. Neviem, som labilná a dosť romantická. :P

Akurát sa mi za oknami spustil dobrý lejak, začalo hrmieť a vidím to tak, že ak sa dnes nevypne prúd, bude to úspech. Prajem vám všetkým super prázdniny (veľa polievačky si odpustím) a nech s veľkou energiou potom nastúpite naspäť do školy! ;)
Oh, a k tomu layu. Berte to ako znak znovuzrodenia a čiastočnej sebarealizácie. Možno ma to nakopne a budem viac aktívna. :)

CB - 16. kapitola

Sun, 25 Mar 2012 13:54:52 +0200

Hi. :)

Sľúbila som diel, prinášam ho teda. Síce trošku neskoro, ale nevadí. :) Bude sa vám páčiť, je krásne optimistický a to si Jerry zaslúži. Nechcem, aby ste sa predstavovali na jej mieste, chcem len, aby ste ju pochopili. Aby ste pochopili jej zúfalú túžbu po normálnom živote...

16. kapitola - Národný les.

"Možno to tak nevidíte, ale ja to vidím úplne jasne!"

Ráno som sa zobudila prvá. Bola som perfektne vyspatá, ani vlastne neviem, kedy som zaspala a prestala vnímať rozhovor s Alexom. Takisto som vôbec netušila, kedy som sa dostala do jeho teplého objatia až tak blízko, že na mne skoro ležal. A už absolútne som nechápala, prečo mi to bolo príjemné a ako je možné, že som nebola ani stuhnutá a ani nevyspatá.

Keď som so svojím bývalým zaspala po sexe v spoločnej posteli, nikdy som sa nevyspala, lebo sa na mňa schválne tlačil a mne to nerobilo dobre, pretože som potrebovala priestor. Ale teraz? S Alexom som ani nepotrebovala milovanie na to, aby sme sa pri sebe takto túlili. Priestor náhle znamenal úplne iný pojem.

Keď som roztvorila oči a uvedomila si, kde som, zachvátila ma jemná panika. V hlave sa mi stále točili myšlienky okolo toho, čo na toto vrúcne objatie povie Alex, keď sa zobudí. Bude sa mu to páčiť? Nebude? A ak nie, bude si myslieť, že som to ja docielila? Preto som sa chvatne a hlavne opatrne vyvliekla spod jeho rúk a tela a posadila sa čelom k nemu. Chcela som sa na neho ešte pár minút nerušene pozerať, ale keď môj zrak spočinul na budíku vedľa postele, svoje plány som hneď prehodnotila. Museli sme sa dostaviť do školy.

Preto som sa prisunula k nemu bližšie, posadila som sa do tureckého sedu a nahla sa ponad neho. Vyzeral ako dieťa, ktoré chcelo prespať celý svoj život. Mal spokojný výraz v tvári a rozstrapatené vlasy mu padali do tváre. Tento obraz som si chcela zapamätať do konca života.

"Alex? Alex, stávaj!" prstom som mu otravne prechádzala po nose, po dlani, aby som ho čo najúčinnejšie zobudila. Po pár sekundách sa jemne zamrvil a perami naznačil úsmev.

"Vstávaj," zapriadla som pobavene a ďugla ho do nosa.

"Nie... Chceš ma zničiť, ženská?" uškrnul sa na mňa a prevalil sa na brucho. Zasmiala som sa, postrapatila mu vlasy a dobiedzala do neho dovtedy, kým sa na mňa aspoň trošku nepozrel.

"Takže škola? Ešte by sme sa dokázali uliať," obrátil sa na chrbát, ruky si schoval pod hlavu a odvážne (viac však rozospato) na mňa hľadel.

"Počuj, ty sa nejako rád ulievaš!!" buchla som ho po bruchu a zasmiala sa. Mala som výnimočne dobrú náladu.

"Keď na to mám dôvod," pokrčil plecami.

"Ja by som sa tiež rada uliala, ale dobre vieš, že nemôžem. Ak si budem robiť, čo chcem, zoberú ma Davovi a potom to bude len horšie," uškrnula som sa a s úsmevom si vzdychla. Alex prikývol.

"Aspoň si sa dobre vyspala? Netlačil som sa na teba, však?"

"Mhm, vyspala som sa úžasne," usmiala som sa tajomne a šikovne sa postavila z postele. Prebehla som k jeho skrini a ukázala na ňu prstom.

"Môžem?"

"Poslúž si, tam by mali byť všetky veci opraté," usmial sa a viac sa rozvalil v posteli. Zasmiala som sa a vybrala si prvé tričko, ktoré som našla. Potom som začala po izbe hľadať svoje veci, ktoré som včera niekam zahodila.

"Keď pôjdem teraz do kúpeľne, bude sa mi tam nejaký tvoj spolubývajúci dobýjať?"

"Pochybujem. Všetci ešte tvrdo spia," začal sa stavať. "Ale s ľútosťou ti oznamujem, že kúpeľňa je vždy ráno prvá moja!" široko sa na mňa zazubil a keď som sa na neho pozrela, obaja sme stŕpli a potom sme sa ako na povel rozbehli z izby a za veľkého smiechu sme sa dovalili do kúpeľne. Bola som si istá, že sme zobudili každého v tomto byte, ale bolo mi to jedno.

Nebola som síce v kúpeľni prvá, ale dostala som sa tam tak či tak. Nemala som tu zubnú kefku, tak som si jednoducho vytlačila pastu na prst a aspoň provizórne vyčistila zuby. Alex sa na mne vyslovene rehotal, stále do mňa drgal a strkal ma. A ja som sa nedala zahanbiť, prstami som ho šteklila, napriek hladila po chrbte a robila mu zimomriavky. Pritom som sa smiala, stále do neho strkala a celé naše ráno sa premenilo na krásny začiatok dňa.

"Hej, vy dvaja! Chcete nás hneď na ráno zabiť, však?" objavil sa vo dverách totálne rozospatý Jack s vlasmi všade okolo hlavy a iba v boxerkách. Len som sa na neho nevinne zazubila a vypľula do umývadla zubnú pastu z pusy.

"Za všetko môže ona!" drgol do mňa Alex, na čo som sa hrane zháčila a pleskla ho po hlave. Jack nad tým len pretočil očami a otočil sa na odchod.

"Spravte raňajky, ktoré sa dajú zjesť! Som hladný ako John Lennon pred založením Beatles!"

. . .

Nastala zmena a dosť podstatná. Od týchto dní sa môj vzťah s Alexom vyslovene zlepšil a dostal na nepoznanú koľaj. Natalie prestala existovať, škola sa odsunula na druhú koľaj a my sme boli stále spolu. Akoby automaticky sme sa po škole stretli a išli do Blonder´s, kde sme sa poriadne najedli a niekedy až do neskorého večera sme prechádzali po meste, kde mi ukazoval všetky svoje obľúbené podniky a pritom mi vyrozprával všetko o svojej rodine. Teda... rodine.

Bol z detského domova. Vtedy, v ten prvý deň, čo sme sa stretli, si naozaj nerobil srandu, aj keď to možno tak vyznelo. Keď mal 5 rokov, otec od nich odišiel a mama, ktorá bola bez práce a bez peňazí, to jednoducho nezvládla. Možno to nechcela urobiť, ale zobrala ho do detského domova predtým, ako by jej ho nadobro zobrali sociálni pracovníci. Do šiesteho roku ho ešte navštevovala, ale potom zmizla a on o nej nepočul už veľa rokov. Len párkrát za rok dostal pohľadnice k narodeninám a k sviatkom.

"Ani si sa ju nepokúšal nájsť?" spýtala som sa ho vtedy.

"Ja viem presne, kde je a aj ona vie, kde som ja. A ak aj tak nestojí o to, aby ma naživo videla, nemám čo riešiť... Som už dospelý a 6 rokov som zvládol žiť bez nej. Zvládnem to aj teraz."

Nevyznelo do namyslene, skôr len sebavedome, možno trošku nahnevane a hlavne smutne. Mrzelo ho to. Chcel sa s ňou stretávať, chcel ju vidieť... objať v náručí. Ale niekedy nestačí len jedna strana...

A to bola vlastne celá jeho historka, čo sa týkala rodiny. Po svojej osemnástke si kúpil byt, pretože z detského domova musel odísť a keď v škole stretol Jacka, dovolil mu, aby sa k nemu presťahoval, pretože mal doma problémy s otcom a takto to mal jednoduchšie. Mohol si robiť, čo chcel. Keď sa sem do Warrenu presťahoval aj Patrick, aj jeho si zobrali pod ochranné krídla a následne na to sa k nim pridal aj Rian. A tak vznikla ich slávna štvorka.

Keď nastala sobota a všetci v mojom úzkom okolí vedeli, že sa ide stanovať do Pennsylvánie, nikto ma nechcel pustiť. Deborah bola za, tá nikdy nebola proti všetkým mojím zábavám, ale Dave náhle zmenil názor. Dovtípil sa, že sa niečo deje, že som zrazu prišla na to čaro, ktorému sa on vzdal už v šestnástke. Alkohol, drogy, sex. Myslel si, že sa zo mňa stáva hrozne slobodná osoba. Trvalo mi dosť dlhú dobu, pokým som ho presvedčila, ale nakoniec sa mi to podarilo a ja som si rýchlo zbalila tie najpotrebnejšie veci, aby si to nerozmyslel.

"Ak sa ti niečo stane, Jerry..." stál pred dverami a pozeral sa, ako si viažem botasky.

"Nič sa mi nestane."

"Jasné, to si vrav vieš komu. Aj ja som to hovoril tvojej babke a vtedy to tak rozhodne nedopadlo, takže si veľmi dobre rozmysli, s kým sa opiješ a s kým vlezieš do stanu," hovoril vážne, ale ja som sa na ňom musela zasmiať. Prišlo mi to vtipné, pretože mi to hovoril práve on.

"Dave, s alkoholom som to zatiaľ ešte neprehnala a s nikým som sa tu zatiaľ nevyspala, tak čo riešiš? Ani nemám žiadnych potencionálnych chalanov, tak buď bez obáv. Viem sa o seba postarať a okrem toho, bude tam Alex. Ten na mňa dá stopercentne pozor!"

"Mhm," zatiahol a radšej ma bez ďalších zbytočných poznámok objal a dal pusu na čelo.

"Odkedy sa z teba stáva poctivý dozor?!" šepla som mu do ucha a odtiahla sa od neho.

"Odvtedy, ako som dostal do opatery teba..." povzdychol si a ja som sa jemne uškrnula, zhrabla si batoh a odišla z bytu. Celú cestu dole som sa usmievala. Pred bytovkou ma čakali chalani v jednej veľkej dodávke, ktorú odniekiaľ stopercentne potiahli a z okna na mňa kývali Aileen a Berry.

"Zdravím," usmiala som sa na všetkých, keď som nasadla a očami som vyhľadala Alexa. Sedel za volantom, okolo hlavy mal uviazanú čiernu šatku a niekoľkodňové strnisko mi už šok nespôsobilo. Usmieval sa na mňa, v očiach mu šibalsky svietilo a ja som sa okamžite na neho zazubila. Vždy sa na mňa tak krásne usmieval.

"Takže, sme všetci? Každý máte suseda?" uisťoval sa Rian po jeho boku a zbežným pohľadom prešiel po nás všetkých.

"Jasné," zatiahli sme všetci, Rian pretočil očami a Alex so smiechom naštartoval a vyrazil.

"Čo ti tak dlho trvalo?" štuchla do mňa Aileen, keď sme zabočili do druhej ulice a ja som pohľadom skúmala, kto všetko sa nachádza v aute.

"Dave ma nechcel pustiť," pokrčila som plecami a obrátila sa dozadu. Videla som Berry, Jacka, Patricka a Coreyho. Vedľa mňa sedela Dorothy, Aileen a Sarah. A vpredu Alex s Rianom. Bolo nás veľa, až desať kusov.

"Ako to, že ťa nechcel pustiť? Veď on nedokáže zakazovať!"

"Očividne dokáže," uškrnula som sa. "Ale keď som mu všemožnými slovnými spojeniami dokázala, že som dôveryhodná osoba a uistila ho, že bude pri mne Alex, tak mi predsa len dovolil ísť."

Všetci v dodávke sa naplno rozosmiali a dokonca prehlušili aj hudbu z rádia. Len som sa uškŕňala a sledovala v spätnom zrkadielku Alexove oči, ktoré sa na mňa pobavene pozerali.

"Aj tak si myslím, že si mu musela ukázať svoju antikoncepciu, nemám pravdu?" uškrnula sa na mňa Aileen a ja som so smiechom prikývla, čo vyvolalo ďalší výbuch. Mala som pocit, že sa tento výlet začína veľmi sľubne.

Necestovali sme dlho. Možno hodinu, možno hodinu aj pol. Mali sme jednu veľkú prestávku na malej pumpe, kde sme hneď zaútočili na záchody a miestne bagety. Boli sme hladní, aj keď sme sa všetci poctivo najedli doma.

Všetko som fotila svojím fotoaparátom. Zamilovala som si ho, pretože mal nekonečnú pamäť a nikdy som nemusela vymazávať fotky. Dokonca som ich ešte nedávala ani do notebooku, nemusela som. Len som fotila, čo sa mi páčilo a potom večer si všetko prezerala. A bola som na seba hrdá, pretože som dokázala zachytiť nádherné výrazy, krásne úsmevy, úžasných ľudí. Najradšej som sa aj tak pozerala na Alexove úsmevy...

"Dnes si mimoriadne krásna," usmial sa na mňa Alex, keď so mnou čakal pri pokladni na účet. Šťastne som sa na neho usmiala a vzápätí mi došlo, že si asi robí srandu. Veď som mala na sebe veľké Davovo staré tričko, čierne legíny, pevné botasky a účes - drdol - ktorý sa nedal považovať za pekný. Možno len môj make-up bol ako-tak k svetu, ale všetko asi kazil výrazný červený rúž, ktorý som rada nosila v Georgii a dnes som naň dostala chuť.

"Jasné," zatiahla som neveriacky a pozrela sa na pokladníčku, ktorá všetky bagety zratúvala dokopy.

"Ale vážne, naozaj sa mi dnes páčiš. Si krásna, konečne šťastná," stále sa usmieval a priblížil sa ku mne bližšie. Znenazdajky mi vlepil horúci bozk vzadu na krk, až som sa celá striasla. Pozrela som sa na neho a nežne sa usmiala.

"Ďakujem," šepla som potichu a nespúšťala z neho oči. "Aj ty si dnes výnimočne krásny."

"Uhm, naozaj?" naklonil hlavu nabok a vlasy mu jemne padli do tváre. Nevšímal si to. Znova som si ho prezrela, dnes už hádam stýkrát. Niečo mi na ňom nesedelo, niečo bolo iné a teraz nenarážam na jeho zarastenú tvár alebo žiarivé iskry v očiach. Dnes na ňom bolo niečo iné... Niečo, čo ma k nemu ťahalo. Čo ma priťahovalo.

Prekvapila som sa sama nad sebou, pretože som si vzápätí uvedomila, čo sa zmenilo. Po všetkých tých dňoch, čo sme spolu strávili a vzájomne sa spoznávali, sa mi páčil. Bez okolkov, bez varovania. Priťahoval ma výzorom, veľkým telom, svalnatými a šľachovitými rukami a svojím veľkým srdcom. A ja som pomaly pri ňom len mäkla a mäkla.

"Ja..." chcela som sa mu so svojimi pocitmi priznať, ale náhle do mňa ďugla pokladníčka a vyžadovala peniaze. Roztržito som sa na ňu usmiala a podala jej bankovky. Alex sa zatiaľ krátko zasmial, zobral všetky bagety a počkal na mňa. A keď sa ma znovu spýtal na to, čo som mu chcela povedať, len som sa usmiala a mlčala.

Do národného lesa sme sa dostali veľmi ľahko, cesty boli zreteľne označené a navigovali nás až neprirodzene presne, takže sme nemali problém nájsť náš cieľový kemp pri malom jazere. Zaplatili sme si vstup, cenu za stany a zotrvanie a mohli sme sa konečne vybaliť.

Bolo nám jasné, že do dvoch stanoch sa nenatrepeme všetci, takže sme si zvolili lepšiu alternatívu, ako spať pod holým nebom. A to dodávka. Postavili sme si veľké stany, obložili a vyložili ich dekami, spacákmi a vankúšmi, ktoré zostali aj do dodávky a potom sme sa spokojne pozreli na svoju prácu. Boli sme na seba hrdí, že sme si to tak krásne upravili.

"Spať sa nám bude naozaj perfektne," usmial sa hrdo Rian a poškrabkal sa na brade.

"To je jasné každému, kamoš!" drgol do neho žartovne Patrick a pozrel sa na dievčatá, ktoré mierili pomedzi stany k jazeru. Ja som mierila s nimi, ale bola som dosť pozadu, lebo som čakala na Alexa, ktorý niečo vyberal z jedného stanu.

"Máš všetko?"

"Jasné, našiel som to. Všímaj! Veľká nafukovačka pre tri osoby. To ste tam vo Warrene nemali, čo?" uškrnul sa a hodil to na zem pri stan. Zasmiala som sa a vybrala sa smerom k jazeru. Dobehol ma a s našpúlenou pusou sa pozeral dopredu.

"Okej, takúto nafukovačku sme v Georgii nemali!!" pretočila som očami a on sa krásne zazubil. Stiahol ma k sebe, pevne objal okolo ramien a vtisol pusu do vlasov. Rozosmiala som sa, ale pritúlila k nemu a objala ho svojimi tenkými rukami okolo brucha. Kráčali sme k vode.

"Ježiš, určite vyzeráme ako hrozne zamilovaný pár," zachichotala som sa a Alex znova našpúlil pery.

"No a čo. Všetci predsa vedia, že medzi nami nič nie je," povedal významne a žmurkol na mňa. Zasmiala som sa a pozrela inam. Odvtedy, ako sme sa bozkávali na jeho žúre, sa mi neustále vysmieval a opakoval moje slová: medzi nami predsa nič nie je. Jasné, možno to myslel úprimne, no ja som si to nemyslela. A po niekoľkých zopakovaniach som už nechcela, aby to hovoril.

Už z diaľky som videla, ako sa dievčatá prechádzajú po brehu jazera a skúšajú bosými nohami jeho teplotu. Zrazu okolo nás prebehli aj chalani a začali sa s nimi jašiť. Zdvíhali ich do vzduchu, šteklili, naháňali... S Alexom sme sa na seba pozreli a vzápätí sa obaja rozbehli k nim, aby sme sa zabavili tiež.

Keď sme skončili, bola som celá mokrá a triasla som sa na celom tele. A nebola som jediná. Všetky baby sme sporadicky drkotali zubami a chalani sa na nás len smiali. Moje vlasy boli do vlasu mokré a chĺpky na tele naježené. Napriek tomu som sa však smiala a mala dobrú náladu.

Všetci sa išli osušiť do dodávky alebo do stanov, len ja jediná s Aileen a Alexom som zostala pri brehu jazera.

"Som taká šťastná, decká. Za posledné dva mesiace som nikdy nebola šťastnejšia," usmievala som sa a pozerala som sa na slniečko, ktoré už pomaly zapadalo, ale ešte stále vysoko svietilo. Aileen ku mne veselo pribehla a pobláznene ma objala, za čo si zaslúžila malý buchnát po hlave, ale aj pevný stisk.

"Som rád, že si šťastná. Už si to potrebovala," usmial sa na mňa Alex, rozpažil svoje ruky a nastavil tvár slniečku, aby ho príjemne hrialo. Zatvoril oči, usmial sa. A ja som z neho nedokázala odtiahnuť zrak. "Myslím, že aj ja som šťastný. Toto bude krásny víkend!"

"Áno, to bude," usmiala sa Aileen a tiež sa s nami zapozerala na slnko. A ja som si až teraz uvedomila, ako mám tieto dve osôbky rada!

15. kapitola (dodatok) - 17. kapitola

Avatars # 06

Wed, 21 Mar 2012 15:43:45 +0100

Hi, kids. :)

Mám pre vás samé dobré správy. Moja zúbožená nálada prešla hneď na druhý deň po tom, ako som zverejnila svoj krásny "úpadkový" článok. Ďalšia dobrá správa je, že som si matematiku vylepšila, teda aspoň všetkému zatiaľ rozumiem (*klop, klop, klop*), mám z toho dobrý pocit. :) Do školy sa učím pravidelne, všetkému rozumiem a cítim sa dobre, pretože všetko viem (aspoň v princípe) a pamätám si to. Zlá správa však je, že na notbuk chodím len preto, aby som si pozháňala veci, ktoré mi chýbajú do školy alebo aby som si pozrela nejaké nové správy. Nepísala som už dlho, takže nemám pre vás ani nový diel poviedky Cannonball. Do víkendu sa o niečo inteligentné pokúsim, ale majte so mnou strpenie. Ledva všetko stíham a ak chcem mať dobré výsledky (v šk. jazyku výborné/1 výsledky), notbuk sa zamieta... :) Vidím to tak, že zajtra niečo napíšem, pretože idem k očnej (nevidím!!!!) a na piatok sa nemám čo učiť, takže tak. :)

Držte palce.

xxxxxxxxx

Kopírujte so zdrojom.

A nepohoršujte sa nad niektorými význammi. Niekedy mám zaujímavé nálady. :)

Song ♫ 01 (Taylor Swift)

Sun, 18 Mar 2012 12:29:00 +0100

Rubrika je zmenená, povedzme "vylepšená". Všetko v nej bude moja tvorba, budem hodnotiť svojím vlastným spôsobom piesne, ktoré ma zaujali, možno aj tie, ktoré ma nezaujali. Jediné, čo budem potrebovať, bude youtube.com, ktorý mi bude slúžiť na ukázanie pesničky. Takže, už tu nebudem len ukazovať videá, ale budem o nich trošku aj kecať. ;) Vlastná tvorba nadovšetko...

[banner by Ronnie]

TAYLOR SWIFT - HAUNTED

Z albumu: Speak now, 2010

Toto 22-ročné dievča mi vždy prišlo ako milé, slušné a hlavne nevinné. To, že má rada country, tomu ešte viac prispelo. Nikdy som ju nebrala vážne, prišla mi ako princezná z čarovného sveta, kde majú všetky dievčatá kučeravé blond vlasy. Jej pesničky sú (boli, aj vždy budú) o láske, len niektoré sa vymykajú normálu.

Ani teraz ju neberiem ktovie ako vážne... Jej album som si sťahovala s cieľom ponoriť sa do pekného sveta lásky. Nepočúvam takú hudbu a nemám veľmi v láske Disney hviezdičky, no niektoré pesničky z jej albumu ma zaujali. Okrem iného aj Haunted.

Čo by ste robili, keby sa s vami priateľ rozišiel bez toho, aby vám povedal dôvod? Z ničoho nič by zmenil názor a odišiel.

O tom je táto pesnička.

Páčilo sa mi, že použila husle a sláčikové nástroje, krásne celú pesničku prehĺbili a aj keď je podtón o láske, dá sa povedať, že je tam aj niečo tajomné. Dobre sa to počúva.

"Poď, poď, takto ma neopúšťaj
Myslela som, že som ťa odhadla
Niečo sa hrozne pokazilo
Si všetko, čo som chcela
Poď, poď, takto ma neopúšťaj
Myslela som, že som ťa odhadla
Nemôžem dýchať kedykoľvek si preč
Nemôžem sa teraz vrátiť
Som prenasledovaná."

Keď budem zamilovaná až po uši, budem počúvať Taylor Swift. Som si tým istá. :)

Nekomentovať.

Wed, 14 Mar 2012 17:06:03 +0100

Dnešok by som nazvala špatným dňom. ZASE.

Niekde na blogoch som čítala, že keď máte zlú náladu a neviete, čo chcete napísať, ani by ste sa do toho nemali púšťať. Pre istotu. Pravdepodobne to nebude zmysluplný článok. A zajtra sa na to budete pozerať ako na niečo cudzie. Možno sa na tom zasmejete, možno poplačete... A možno to ešte aj zajtra budete prežívať. Ktovie. Ja ale dnes poruším toto dosť logické pravidlo a trošku sa vám vyspovedám, pretože to potrebujem. :)

Tieto posledné dni sú krásne, minulý víkend bol perfektný. V sobotu som bola prvýkrát voliť a keď to niekto berie ako trápenie a nutnosť, ja som to brala ako totálne vtipnú udalosť - veď som prvýkrát v živote volila! :) Tatina som nahovorila, aby ma pri hodení "voľby" do urny odfotil a on to nakoniec urobil. Tak mám doma krásnu fotku, na ktorej sa pobavene uškŕňam a keď si spomeniem, ako sa na mne všetky tie tety a ujovia smiali, smejem sa tiež. :D Večer sme boli s rodičmi hrať bowling, tam bolo ešte lepšie... A všetko dobré v ten víkend zakončila moja nočná jazda - ja som totiž všetkých rozvážala. A išlo mi to! :)

No víkend skončil, nastala škola a maturity. Našťastie nematurujem a po tom, čo som počula, ani nechcem. Proste váááu. Niektorí vravia, že to bolo ľahké (odborné školy), niektorí vravia, že sa to dalo zvládnuť (Bratislava) a niektorí tvrdia, že to bola makačka a že sa nad tým museli poriadne zamýšľať (náš gympel). Komu veriť? Každopádne, s tým moja nálada nemá nič. Len pred dvoma týždňami som sa tu na blogu mierne hnevala na školu, dnes zase. Neviem, či idem so školskými výsledkami rapídne na dno, ale proste sa mi nedarí. Akože, stále mám jednotky a dvojky, ale začínajú sa prejavovať moje neskutočné rezervy z matematiky.

Nebudem to tu zbytočne rozpisovať, som zo seba sklamaná najviac ako sa len dá. Poviem na to len jedno: Bere sa na vysokej celý priemer či len konkrétne známky? (Otázka smerovaná Zuzu :)) Lebo ak sa mi na právo bude miešať aj moja trojka z matiky, budem vraždiť ako jeden nemenovaný herec v jednom nemenovanom klipe. Jedna nemenovaná osoba vie, o čom hovorím! :)

Jaj, proste je všetko zle. Ak sa bifľošom nazýva človek, ktorého zaujímajú známky viac ako je potrebné, som bifľoš. Do konca týždňa tu nič nečakajte. Budem sa snažiť nachytať dobré známky aspoň z ostatných predmetov.

Song ♫ 00 (Gotye)

Mon, 12 Mar 2012 08:09:55 +0100

GOTYE

Hovorí sa, že je belgicko-austrálsky spevák... To spojenie je naozaj neobvyklé. Ale čo som o ňom čítala, tak je viac Austrálčan ako Belgičan, pretože sa v Belgicku len narodil. V Brugách. A dokonca vie aj po flámsky, za čo mu teda gratulujem, pretože to nie je extra ľahký jazyk. :)

Jeho spev je upokojujúci, ako hovorí naša krásna Wikipédia, často jeho hlas porovnávajú s Police, so Stingom a niekedy mi toto prirovnanie sadne, keď ho počúvam. Objavila som ho len nedávno a aj to prostredníctvom coveru, ktorý nahrala skupina Walk Off The Earth. A je obdivuhodné, že práve touto pesničkou sa im podarilo zviditeľniť sa o samotnom autori som počula až neskôr... Nenapadlo ma hľadať si pôvodného autora. :)

Žáner: indie rock, experimental rock (?)

Album: Making Mirrors, 2011

Song, kt. si oplatí pustiť: Somebody that I used to know

Na pesničke Somebody that I used to know som momentálne dosť závislá, príde mi vhodná do môjho momentálneho citového rozpoloženia. Pôsobí na mňa zvláštne euforicky, návykovo. Aj samotný Gotye je to dosť zvláštny vzhľadovo, presne sa mi hodí na INDIE rock. A ten text je tak krásne jednoduchý a priamy. Niet sa čomu čudovať, že v Británii bodoval aj spolu so speváčkou Kimbrou.

"You can get addicted to a certain kind of sadness
Like resignation to the end
Always the end"

Keď som sa chcela popýšiť kamoške touto novou pesničkou, objavom mesiaca, púšťala mi ju ona ako prvá. Aj ona ju nedávno objavila, čo je naozaj vtipné. Náš hudobný štýl sa takmer neodlišuje... :)

CB - Dodatok k 15. kapitole

Sun, 11 Mar 2012 12:48:44 +0100

Hi, kids.

Toto je bonusová kapitola, vlastne sa to ani nedá považovať za kapitolu... Je to len taký dodatok, ktorý som nechcela dávať do novej kapitoly a do predošlej sa mi to už nezmestilo. A venujem ho SENDY, aby sa čo najskôr vyliečila a nech ju tento diel poteší. ;)

Dodatok k 15. kapitole

Nikdy som nehrala playstation tak dlho, ako teraz. Nikdy som nevidela také hry, aké mali chalani u seba doma a nikdy som nezjedla toľko pukancov ako dnes. Prekonávala som svoje rekordy zakaždým, keď som s nimi strávila čo i len jednu hodinu viac, ako som mala.
"Zdá sa mi, že som buď doteraz nežila alebo som si všetko len predstavovala, pretože - aj keď to vyznie smiešne - nikdy v živote som takéto veci nerobila," priznala som sa Alexovi v jeho izbe, keď som odpratávala z postele jeho oblečenie a divné zgerby. Plánovali sme ísť konečne spať, a preto sme si potrebovali vyrobiť podmienky na spanie, ktoré tu neboli...
"Len dospievaš," uškrnul sa a vyprášil perinu. So smiechom som sa hodila na posteľ a posadila som sa do tureckého sedu.
"Pochybujem. Dospela som už v šestnástich a teraz mám osemnásť, takže to asi zvalím na rodičov, že ma držali nakrátko. Ale vlastne, nikdy ma niečo takéto nezaujímalo... Celý môj život sa točil okolo školy, kamarátov, Jeffryho a toho, čo si pekné oblečiem. Neviem, čo sú to koncerty, čo je to rocková hudba... Nikdy som sa s tým nestretla..."
"Od teba to vyznie naozaj, ako keby si si vymýšľala!" uškrnul sa na mňa a hodil ďalšiu várku oblečenia na stoličku. Zazrela som tam všetko... tričká, nohavice, boxerky... Jednoducho neporiadnik.
"Tak, už tu máš konečne pripravené podmienky na spanie?" spýtal sa ma a zbežným pohľadom skontroloval izbu. Uškrnula som sa a postavila sa na nohy. Veselo som k nemu pricupitala a zastavila som sa tesne pri ňom.
"A v čom budem spať?" spýtala som sa zvedavo. Mala som naozaj dobrú náladu. Cítila som sa veľmi dobre, chcela som byť len tu a nikde inde. Alex zdvihol obočie a poškrabkal sa na hlave.
"Čo ja viem..." usmial sa neisto a zadumane. "Nemám tu dievčenské pyžamo, ale možno chalani niečo majú po svojich babách..."
"Oh, tak v tom teda spať nebudem. Hoď mi len nejaké tvoje staré tričko a nejaké boxerky, máš ich tu dosť veľa, ako pozerám..." uškrnula som sa a nohou kopla do stoličky, kde bolo asi 6 boxeriek a ešte viac ponožiek. Alex sa zasmial, jemne očervenel a prehodil cez stoličku deku. Pobavene som sa usmiala a sledovala, ako niečo vyberá zo svojej skrine.
"Tak aspoň toto... Neboj sa, je to opraté!" uistil ma, keď mi podával nejaké modré tričko a čierne boxerky. Premerala som si to pred sebou a potom som sa na neho usmiala.
"Ďakujem, bude sa mi vtom parádne spať," podotkla som potichu a potom som sa rýchlo otočila, aby som sa išla osprchovať. Vedela som, kde je sprcha a trvalo mi asi 10 minút, kým som sa dala dokopy. Z toho 5 minút mi trvalo, kým som zistila, ako sa tie prekliate dvere zamkýnajú. Nechcela som totiž riskovať, aby mi nejaký chalan vletel dnu.
Keď som bola konečne čistá a umytá, vybehla som z kúpeľne ako nejaký utečenec a rozhliadala som sa po chodbe, či ma niekto neuvidí. Všetko mi síce bolo voľné, ale nemala som na sebe ani nohavičky, ani podprsenku. Nebudem v tom predsa spať, keď som to mala dva dni na sebe, no nie?
"Dobrú noc, Jerry!!" ozvalo sa zrazu z obývačky a keď som sa prekvapene pozrela na jej dvere, traja chalani sa nahýnali, aby na mňa dovideli. Tvárili sa vysoko nadšene a pobavene.
"Eh, dobrú noc!" usmiala som sa na nich hanblivo a rýchlo som zdrhla do Alexovej izby. Prudko som vtrhla dnu a rýchlo za sebou zabuchla dvere.
"Bože, to bolo také trápne. Producírovať sa pred nimi je mi také blbé... Neveril by si, že..." otočila som sa a náhle som zmrzla. Alex niečo hľadal na stole, čo ma vlastne ani nezaujímalo, ale to, čo upútalo moju 100% pozornosť, bola jeho nahota. Nakláňal sa ponad stôl bez trička a ja som náhle nevedela, ako sa volám.
Patrickova nahá hruď mi nerobila nič, možno ma len upokojovala, ale Alexova... Náhle som zostala celá nervózna, ale aj nadšená a z nepochopiteľného hľadiska celá šťastná. Pozrel sa na mňa takmer hneď, ako som vletela do izby a nádherne sa na mňa usmial.
"Ty si bola v tej kúpeľni snáď hodinu," vysmial sa mi a chcel ešte niečo dodať, keď si uvedomil, že pred ním stojím len v jeho tričku a šortkách. A zrazu som nebola jediná, ktorá stratila reč.
"O môj Bože," vydýchol a očami kĺzal po celej mojej postave. A mne to nebolo vôbec nepríjemné, pretože som to isté robila aj ja s ním. "Toto nebol dobrý nápad..." šepol nezrozumiteľne a ja som náhle celá očervenela.
Akoby som dostala facku, rýchlo som sa spamätala a ešte rýchlejšie som sa hodila do postele, aby som sa mohla zababušiť až po krk a aby ma nevidel. Praštila som svoje veci na nejaké nepodstatné miesto a dopadla som do vankúšoch hľadiac s otvorenými očami do stropu.
"Sme v pohode?" vyhŕkla som piskľavým tónom a mala som problém udržať svoj hlas normálny. Srdce mi bilo rýchlo, pretekalo sa spolu s tepom a mojím dychom. Nedokázala som určiť, kto vyhrával.
"Daj mi sekundu," zaškrípal pomedzi zuby a keď som sa odvážila na neho pozrieť, opieral sa o stolík a s vyvalenými očami naň hľadel. Päste mal pevne zaťaté a hlasno oddychoval. A ja som náhle pocítila niečo, čo sa podobalo radosti... Posadila som sa a s úsmevom som naklonila hlavu nabok. Po pár sekundách sa na mňa kukol a očervenel. Vedela som veľmi dobre, čo sa stalo a aj napriek tomu som sa usmievala.
"Nepozeraj sa tak na mňa," povedal zrazu s pobaveným úsmevom a ja som sa mu pozrela do očí.
"Ako?"
"Ako keby si ma chcela vidieť v úplne inej polohe..." uškrnul sa, pohol sa, aby si mohol obliecť tričko a potom prešiel k posteli.
"Prepáč mi," zazubila som sa na neho a posunula som sa na druhú polovicu postele, aby sa aj on zmestil pod perinu. On však asi nepredpokladal, že bude so mnou spať na jednom mieste, pretože prekvapene zdvihol obočie a zastavil sa v strede pohybu.
"To je v pohode, vyspím sa aj na zemi..." uisťoval ma, ale ja som ihneď namietla.
"Nie, čo si! Nebudem spať na tejto posteli, pokiaľ ty budeš na zemi... Tak ja pôjdem na gauč v izbe a ty zostaneš tu," navrhla som lepšie riešenie, pretože som ho odmietala nechať na zemi. Čo ak prechladne? Dobre, je to detinské, ale nehodlám ho nechať na zemi, pokiaľ sa ja budem rozvaľovať v jeho posteli.
"Na gauči nemôžeš spať... Chalani zvyknú pozerať telku až do rána, nevyspala by si sa tam. Ale mne nevadí spať na zemi, veľakrát som tak spal..."
"Nenechám ťa spať na zemi," zakrútila som hlavou a už som sa chcela postaviť. "Budem tam spať ja. Ja som sa predsa vtrela, ja som hosť... Nebudem ťa obmedzovať!"
"Tak na to zabudni," povedal dôrazne a hodil svoju deku na posteľ. "Fajn, ale ak na mňa budeš ráno nadávať, že som sa tlačil alebo som ti chrápal do tváre..." frflal a pritom si sadal ku mne do posteli. Zasmiala som sa, znova sa v nej rozvalila a nevinne som sa na neho pozerala. Potom zhasol svetlo a v izbe nastala tma.
"Mhm, tak dobrú noc..." povedal potichu a ja som mu takisto potichu zaželala dobrú noc. A potom nastalo niečo, čo sa nedá pomenovať. Hrobové ticho, pričom sme obidvaja vedeli, že ten druhý nespí a rozmýšľa nad tým, čo si myslí ten druhý. Trápne ticho? Nie tak úplne.
Ležali sme vedľa seba dosť ďaleko, ale to bol len uhol pohľadu. Netušila som, aká malá medzera medzi nami bola, pretože som sa absolútne nehýbala. A on tiež nie. Počula som jeho pravidelné dýchanie, moje nepravidelné výdychy a smiech z obývačky.
"Prečo sa cítim tak trápne?" ozvalo sa po hodnej chvíľke, pričom mohlo ubehnúť asi len 5 minút.
"Ja neviem... Toto nie je trápna situácia... Je to normálne, nie? Medzi kamarátmi sa to tak robí..." ťahala som zo seba vety ako z chlpatej deky a snažila som sa správať normálne, ale od normálnosti som mala veľmi ďaleko. Cítila som sa nepríjemne príjemne.
Zrazu sa zasvietila lampa a Alex sa obrátil na bok, pričom sa zdvihol na lakti.
"Nesprávame sa ako kamaráti... Aspoň nie, keď sme sami!" podotkol s pohľadom zabodnutým do mojich očí, ktoré sa na neho vážne pozerali. Chvíľku som mlčala, ale potom som sa zhlboka nadýchla. Vedela som presne, o čom hovorí.
"Nepoznám ťa, Alex!" šepla som potichu a len hlavu som mala na neho otočenú. "Netuším, kde je tvoja rodina, ak vôbec nejakú máš. Kto sú tvoji kamaráti, kde si vyrastal, čo ťa baví... A ani ty nepoznáš mňa! Mám zložité obdobie a ani ja sama netuším, aká momentálne som! Neviem, či som teraz sama sebou alebo toto všetko len predstieram. V Georgii som bola úplne iná..."
"Ja to viem a som si istý tým, že si teraz sama sebou..." prerušil ma a ja som sa na neho nežne zahľadela.
"Ako to vieš, keď to ani ja sama neviem?"
"Lebo nemám rád falošných ľudí," usmial sa a pokiaľ som na neho hľadela, uvedomila som si význam jeho slov. Mal ma rád... Sklopila som zrak a usmiala som sa. Prevrátila som sa na brucho a tvár mi krásne zapadla priamo na vankúš pred jeho tvárou. Oči sme mali na jednej úrovni a vytrvalo sme sa na seba usmievali.
"Si taký hlupák," povzdychla som si a on sa pobavene zasmial.
"Ďakujem, ale ty ma niekedy prekonávaš," žmurkol na mňa a natiahol ku mne ruku. Myslela som si, že ma chce len pohladiť, ale on sa namiesto toho priblížil ku mne a nežne ma pobozkal. Malo to ďaleko od nášho minulého vášnivého bozkávania a nevedela som určiť, ktoré sa mi páčilo viac. Chytila som ho za tričko, prisunula sa k nemu bližšie a bozk mu na malú chvíľku opätovala, no potom som si zaborila hlavu k jeho krku a detsky sa k nemu pritúlila.
"Ah, Jerry... S tebou to bude ešte ťažké," povzdychol si a pevne si ma pritisol k telu.

15. kapitola ≈ 16. kapitola

CB - 15. kapitola

Sat, 10 Mar 2012 22:25:25 +0100

Ciao!

Ako sa máte? Sľúbila som včera, že sem pridám nový diel, a tak som popohnala svoju lenivosť a aspoň o desiatej vám pridala nový diel. Ja viem, že si to asi prečítate až zajtra, ale mne to nevadí. :) Trošku som odladila aj lay, včerajší výsledok sa mi nepáčil a teraz je to viac "upravenejšie", čo myslíte? Každopádne, teraz už by malo všetko sedieť... Som unavená, asi pôjdem spať, no niečo vám ešte musím povedať. Bola som prvýkrát v živote voliť! Ľudia, podľa mňa je to veľmi dôležité, ale keď som tam sedela a škrtávala ľudí, až vtedy na mňa vlastne doľahla tá ťarcha. A sľúbila som si, že na ďalšie voľby sa pripravím... Dnes som nemala takmer nič naštudované, išla som podľa inštinktu a niekoľkých informácii. Dúfam, že sú na Slovensku inteligentnejší ľudia... :)

No nič, radšej čítajte. ;)

15. kapitola - Otvor moje oči, prosím.

"Jémine, ak ste sa do seba buchli, povedzte to rovno a nerobte okolo toho také veľké haló!"

Celú noc som nespala a mala som prehľad o všetkom, čo sa v byte dialo. O piatej ráno sa celá spoločnosť začala rozpúšťať a v byte zostali len moji opití kamaráti. Všetci do jedného už o pol šiestej chrápali na rozličných miestach v byte a konečne nastalo ticho. Pohľadom som stále strážila Aileen, sedela vedľa nej na posteli a čítala som nejaký divný časopis, pretože sa už začínalo brieždiť a nemusela som svietiť lampou. Aileen spokojne oddychovala, párkrát zachrapkala, ale vôbec sa neprebudila. Ja som si domýšľala, kto asi zostal v byte a či aspoň niekto je triezvy. Chcela som to ísť obhliadnuť, a tak som sa potichu zdvihla a na pár minút opustila pohodlie izby.

Všade bol bodrel, ale na to som už bola zvyknutá. Vždy po nejakej akcii bol neporiadok, s tým sa nedalo nič robiť. Ako som prechádzala chodbou, páry topánok zmizli a zostalo ich už len niekoľko. V obývačke som našla spať na gauči Berry, vedľa ktorej spala nejaká mne neznáma baba, ktorú si z večera veľmi nepamätám. A v izbe, kde sa včera hralo na gitarách a africkom bubne, som našla spať svojich chalanov.Na kope, všetci sa objímali. Keby nespali, asi by som sa naplno rozosmiala. Boli neskutočne vtipní, ale aj zlatí! Vytiahla som svoj mobil a túto scénu si zvečnila. Inak to nešlo.

Na blesk sa prebral Jack a rozospato sa na mňa pozrel.

"Berry?" naznačil ústami a ja som si hneď položila prst na ústa.

"Psst! Je v poriadku, len spi!" uistila som ho, on len prikývol a znova sa zaboril do perín, aby mohol spať ďalej. Uchechtla som sa a pozrela sa na Alexa, ktorý spal ako malé dieťa. Nežne som sa usmiala a zamietla nutkanie ísť ho pohladiť. Vyšla som z izby, napila sa v kuchyni a potom som pomaličky začala upratovať.

Neviem prečo upratovanie vždy skončí na mne, ale vždy jediná zostanem triezva a nudím sa. Samozrejme, dnes som sa úplne vykašľala na ovracané miesta a divne zapáchajúce kelímky. Urobila som poriadok len v kuchyni, vyhodila som všetko umelé, umyla som poháre a zahodila fľašky. Pozerala som sa po názvoch: tequila, whisky, vodka, heineken a iné divné názvy, ktoré som v živote nevidela, ale ktorým som pomaly začínala rozumieť. Videla som ešte nedopitú fľašku nejakého piva, ktorý som celý večer pila, a tak som si sadla do otvoreného okna a pozerala sa na východ slnka s pivom v ruke.

Mohlo byť asi sedem hodín, keď som sa rozhodla, že do žiadnej školy dnes nejdem. Dave sa to dozvie, pretože som pod dohľadom sociálnej pracovníčky, ale nič mi na to nepovie. Stane sa to len raz a už viac nie. A znova som prehodnotila svoj názor na upratovanie, zobrala som si špongiu, utierky, lavór s vodou a vyumývala som aj tie zaschnuté škvrny na dlážke od zvratkov.

O nejakej deviatej ma už trošku mrzelo, že som predsa len nešla do tej školy, ale čo by si o mne pomysleli, keby som tam nabehla s mastnými vlasmi, divnou arómou a nasiaknutými vecami od potu a cigariet? Mala som poumývanú chodbu, vyčistenú kuchyňu a trošku upratanú aj obývačku, v ktorej som veľmi nemohla riadiť, pretože tam spala Berry a to neznáme dievča. Čas od času som skontrolovala Aileen, ktorá tvrdo spala a keď som sa už načisto nudila, prechádzala som po ostatných izbách, do ktorých som sa včera nedostala.

Toto veľké podkrovie bolo asi 5-izbové, chalani tu mali každý vlastnú izbu. Nevedela som, ktorá izba patrí komu a ani podľa vecí som to nedokázala rozoznať. Všetci mali totiž v izbách bodrel, šaty hodené všade možne a na tom všetkom boli položené učebnice zo školy, plechovky od malinoviek a piva a niekde som našla aj obaly od pizze. Proste prasačinec.

Bolo desať hodín, keď som si začala robiť raňajky. Vyprážala som si vajíčka a šunku na panvici, ktorú som musela predtým poriadne vydrhnúť a ďakovala som svojej mame, že ma tak nútila do upratovania a varenia. A keď bytom začali rozvoniavať výdatné raňajky, obyvatelia bytu sa pomaly začali prebúdzať.

"Čo to tu tak dobre vonia?" prišla do kuchyne Aileen s rozmazanými očami a ospalým výrazom na tvári. Keď som sa na ňu pozrela, mala som chuť rozosmiať sa, pretože vyzerala naozaj strašne, ale zahryzla som si do pery.

"Dobré ránko, spachtoš. Dáš si raňajky?" mykla som hlavou na panvicu a ona so zeleným odtieňom v tvári zakrútila hlavou.

"Nie, lebo sa povraciam. Ale ďakujem," usmiala sa na mňa a posadila sa za stôl. Nabrala som jej čistú vodu do čistého pohára a podala jej ho.

"Vyzerám hrozne, však? Zo včerajška si nič nepamätám," zamumlala s pohľadom skúmajúcim mňa pri šporáku a ja som sa na ňu pobavene uškrnula.

"Vyzeráš strašne," zasmiala som sa a ona sa ku mne po chvíľke pridala. Prehrabla si mastné vlasy a uškrnula sa.

"Prepáč mi, že som ťa tu nechala samotnú."

"To je v poriadku, našla som si inú zábavu!" usmiala som sa na vajíčko v panvici a vyložila ho na tanier aj spolu s opečenou šunkou. Aileen zdvihla obočie a naklonila hlavu nabok.

"Naozaj? Aj ty si sa opila?"

"Nie, z toho Rianovho drinku som vytriezvela raketovou rýchlosťou a potom som pila len pivo," ukázala som na pohár, v ktorom som mala už asi tretiu fľašku, ktorú som našla. Nechápala som, ako je to možné, ale chutilo mi.

"Tak ako si sa zabavila?"

"Chalani začali spievať," pokrčila som plecami a zatajila jej svoje bozkávanie s Alexom. Aileen pobavene prikývla a ďalej to neriešila, pretože to asi už zažila.

"Som rada, že si sa zabavila. Nabudúce to bude lepšie, uvidíš!" upokojila ma a ja som sa na ňu pobavene pozrela.

"Nabudúce si dobre rozmyslím, či sem vôbec pôjdem," uškrnula som sa a vtom do kuchyne prišiel Patrick bez trička a v čistých teplákoch.

"Dobré ránko, dámy! Ako sme sa vyspali?" usmial sa na nás doširoka a oprel sa o rám dverí.

"Provokuješ?" zamračila sa na neho Aileen a prehrabla si vlasy. Pozreli sme sa na seba a rozosmiali sme sa. Z obývačky sa ozvalo, aby sme boli ticho a to nám prišlo ešte viac smiešne.

"Nemala si toľko piť, zlato!" Prišiel k nej, pohladil ju po vlasoch a dal jej jemnú pusu na líce. Aileen sa trošku usmiala a potom sa rozvalila na stole.

"Vidím, že je tu poriadok. Ty máš naozaj tendenciu stále upratovať, že?" prišiel ku mne a objal ma okolo pásu. Bolo to priateľské gesto. Len som pokrčila plecami a veselo mu postrapatila mokré vlasy, asi bol v sprche.

"Chceš aj ty raňajky?" opýtala som sa a on nadšene prikývol. Jasné, chlapovi sa ide cez žalúdok.

"Jasné, ďakujem. A byť tebou, robím veľké porcie, pretože keď sa zobudia ostatní chalani, budú žobrať takisto a ver mi, na túto vôňu sa onedlho zobudia!" usmial sa na mňa pobavene a posadil sa za stôl. Len som sa uškrnula a začala robiť hromadné raňajky aj pre ostatných, pričom som jedla tie svoje.

S Aileen a Patrickom sme sa rozprávali hodnú chvíľu, ale potom išla Aileen do sprchy, aby sa trošku skultúrnila a ja som mala hotové všetky porcie raňajok, tak som sa rozhodla zobudiť aj ostatných. Vedela som, že na tom budú podstatne horšie ako Patrick, pretože ten včera pil len pivo - tak ako ja, ale bola som pripravená na všetko.

Dostavila som sa do izby, v ktorej spali a bolo mi jasné, koho prebudím ako prvého. Alex bol zababušený v čiernej mikine s kapucňou na hlave a tepláky mal zase kdesi pod zadkom, takže mu bolo vidieť červené boxerky. Uškrnula som sa a kľakla si pri jeho hlave.

Jemne som prešla svojimi prstami po jeho líci a on sa nespokojne zamrvil. Usmiala som sa, nahla sa k nemu a priložila pery k jeho uchu.

"Alex! Vstávaj, čas na raňajky..." šepkala som potichučky, ale tak, aby to počul a aby sa prebudil. Bolo mi jasné, že to počul, pretože pevne stisol viečka a zase sa zamrvil. Zachichotala som sa, dlaňou ho pohladila po líci a čakala, kedy otvorí oči. Jemne ich roztvoril, otvoril pery a zažmúril na mňa. Keď ma spoznal, nežne sa na mňa usmial.

"Ahoj," usmiala som sa na neho, stále ho hladila po líci a čakala, kedy sa viac prebudí.

"Dobré ráno... Alebo je už obed?" zašepkal potichučky a pomrvil sa. Trošku som sa zasmiala, lebo sa skoro prekoprcol na Riana za ním.

"Opatrne, Alex. Za tebou sú chalani," upozornila som ho a otočila si jeho hlavu k sebe. Zmätene sa na mňa usmial a vzápätí mu to došlo.

"Uisťujem ťa, že nie som teplý," rozšíril oči a ja som sa na ňom hlasito rozosmiala, čím som asi prebudila aj ostatných.

"Ja to viem," usmiala som sa na neho a na dôkaz sa jemne a hlavne krátko otrela perami o jeho. Široko sa na mňa usmial. "Pamätáš si, čo sa včera stalo, však?" overovala som si potichu, pretože som si tým nebola istá. Aileen si nepamätala vôbec nič a ani Alex nebol veľmi triezvy... Teda potom!

"Neboj sa, pamätám si všetko!" usmial sa na mňa a opatrne sa začal stavať. Podala som mu ruku a viedla ho pomaly z izby. Zavreli sme potichu za sebou dvere a hneď na to ma neočakávane objal, až ma zdvihol do vzduchu. Zasmiala som sa, obkrútila mu ruky okolo hlavy a zaborila si tvár do jeho krku, ktorý vôbec nesmrdel. Cítila som len pot, cigarety a silnú nevyprchanú mužskú voňavku.

"Hej, vy dvaja! Bežte niekam inam, dopekla!" ohriakla nás Berry, pretože sme ju očividne zobudili a keď sa Alex na ňu prekvapene pozrel, pochopil a položil ma na zem.

"Sorry, dievča!" uškrnul sa na ňu, prehrabol si vlasy a nevinne sa na mňa usmial. Zobrala som ho za ruku a s pobaveným úsmevom som ho ťahala do kuchyne, kde Patrick ladil rádio a prežúval moje raňajky. Keď sme vstúpili, pobavene sa na nás usmial.

"A kde si nechala ostatných? Nepovedala si, že donesieš všetkých?" doberal si ma a ja som sa nevinne uškrnula a prešla k linke.

"Hej, Patrick. Nevieš náhodou, prečo sa vždy po nejakej akcii dostaneme všetci do jednej postele?" spýtal sa Alex ospalo a unavene si sadol za stôl. Náhle, akoby sa sekol a s prižmúrenými očami začal sledovať okolie.

"Neviem... Asi sa máme tak strašne radi, že sa nám spolu dobre spí. Veď je to aj tak jedno... Pamätáš si, keď ste minule s Jackom zaspali v tom krásnom objatí?" začal sa smiať a on ho hneď chcel prerušiť.

"Hej, hej... Prestaň, dobre?" chcel ho zastaviť a Patrick by aj pokračoval ďalej, keby som nevidela, ako Alex mykol hlavou smerom na mňa a on si zrazu zahryzol do pery. Zastavila som sa v strede pohybu a nechápavo na nich hľadel s Alexovými raňajkami v rukách.

"Čo to..."

"Kto tu upratal?" zmenil rýchlo tému a náhle chcel vedieť, kto vyupratoval celý byt. "Je tu tak čisto... Nikdy sme tu nemali po akcii čisto. Som si tým istý, že sme tu nechali parádny neporiadok a... Ou, nehovor mi, že si to všetko upratala ty!!" pozrel sa na mňa zamračene a ja som neočakávane očervenela.

"Mhm..." zatiahla som trápne a položila pred neho svoje výdatné raňajky. Rýchlo som sa obrátila preč, ale on ma chytil za zápästie.

"Au..."

"Nemala si tu upratovať, nikto ťa o to nežiadal, Jersey!" vyprskol na mňa nahnevane a vedela som, že je naštvaný a aj som chápala prečo. Jasné, že som to nemala robiť. Nebola to moja práca a aj ja by som sa cítila blbo, keby mi niekto upratal byt po veľkej opíjačke. Ale aspoň majú z krku trochu neporiadku!

"To je v pohode, nerobilo mi to nejaký veľký problém... Ani tu nebol veľký neporiadok," ošívala som sa a snažila sa nenápadne vymaniť z jeho zovretia, on ma však nepúšťal.

"Alex.." oslovil ho opatrne Patrick, ale ničomu nepomohol.

"Že tu nebol veľký neporiadok? Jerry, prosím ťa! Myslíš, že som idiot? Určite si umývala po nás zvratky a ..." hneval sa a ja som k nemu nečakane vystrelila, objala ho okolo hlavy, pritisla si ju k bruchu a umlčala ho. Náhle stuhol a prekvapil sa... A nielen on, ale aj Patrick.

"Prosím ťa, nehnevaj sa na mňa, dobre? Chcela som len pomôcť a... Nudila som sa. Neprehrabávala som sa vám vo veciach, ani nič podobné... Prosím ťa, len na mňa nekrič!" prosila som potichučky a jemne zúfalo a on sa na mňa šokovane pozrel. Niekedy som bola toho názoru, že je lepšie ospravedlniť sa skôr, ako začne hádka.

"Prepáč," šepol mi potichu a jednoduchým pohybom si ma stiahol do náruče. "V poslednom čase som na tebe hnusný. Stále len kričím..." ospravedlňoval sa mi, ja som len prikývla a vyložila si nohy na neho tiež. Schúlila som sa mu v náručí, nechala sa objímať jeho silnými rukami a cítila som sa dosť trápne pre svoju reakciu. Keby tu tak nebol Patrick...

"Ja vás tu na chvíľku nechám, dobre?" postavil sa zrazu od stola a s pobaveným výrazom na tvári a s tanierom raňajok odišiel preč. Hneď, ako zmizol, som sa vystrela, objala Alexa okolo krku a pričapila sa na neho ako malé dieťa.

"Jerry!" zasmial sa pobavene Alex a objal ma okolo pásu. Tak povediac som na ňom kľačala a bolo mi jedno, že ho to pravdepodobne bolí. Tuho som ho objímala s hlavou zaborenou v jeho krku a fetovala som jeho vôňu ako starý narkoman. A zrazu som ucítila jeho pery na svojom krku.

"Bolí ma to, Jerry!" zaškrípal zubami a keď som sa odtiahla a pozrela na neho, usmieval sa. Vzdychla som si a chcela sa postaviť, ale on ma zadržal.

"Ale nepovedal som, že máš ísť preč," krásne sa na mňa usmial, až moje srdce vynechalo jeden úder. Sklopila som zrak a hanblivo sa zachichotala, pričom som kolenami skĺzla dole a teraz som na ňom sedela obkročmo. Nebolo mi to blbé, na Gabovej oslave sme túto zábranu už prekonali.

Pohladil ma dlaňami po lícach a zdvihol mi tvár na svoju úroveň.

"Dievča, ja sa z teba raz zbláznim," vydýchol mi do tváre s pobaveným úsmevom a ja som sa len nevinne uškrnula.

"Nemôžem za to, že ťa mám rada," šepla som a rukami som sa dotkla lemu jeho trička, s ktorým som sa začala hrať, lebo som sa hanbila za svoju vetu. Bože, čo sa to zo mňa stalo? Nikdy som sa nehanbila pred chlapcom...

"Môžem za to snáď ja?" naklonil hlavu, aby som sa na neho znova pozrela a ruky mi položil na stehná. Detsky som prikývla a on sa nahlas rozosmial. Aj mne to prišlo smiešne, celá táto situácia mi prišla vtipná. Ako sa smial, odvážnymi prstami som mu prešla po jeho ruke na svojom stehne a skúmala jeho vystúpené žily. Vyzeralo to tak nádherne, mal také silné ruky. Zrazu sa prestal smiať a rýchlo si so mnou preplietol prsty, aby som sa neodtiahla. Prekvapene som na neho kukla. V jeho pohľade som videla, že ma má tiež rád a možno aj viac, ako ja jeho. Možno ma chcel viac, ako len kamarátku. Možno...

Znova môj pohľad upútali jeho pery a už sme sa obaja k sebe nakláňali, keď zrazu z dverí vybehla Aileen a za cesty si sušila vlasy uterákom. Mala na sebe len nejakú košeľu a nohavičky. Hneď, ako sme sa navzájom zbadali, sme všetci stuhli.

"Ou... Sorry, že vás ruším!!" zazubila sa na nás pobavene a my dvaja sme sa hneď spamätali.

"Nie, nerušíš nás..." usmiala som sa na ňu a ihneď sa postavila z Alexa. Pricupitala som k oknu, ktoré som dokorán otvorila a potom som sa rozhodla umyť taniere. Alex si zmučene vzdychol a pustil sa do jedenia mojich raňajok. Dúfala som, že Aileen nič nezačne hovoriť, no prerátala som sa... Ako vždy!

"Bože, decká! Ak ste sa do seba buchli, nemôžete to povedať rovno? Musíte to tajiť?" začala sa rozčuľovať a ja som sa na ňu kútikom oka pozrela.

"Aileen, prestaň. Sme len kamaráti, tak prestaň zveličovať!"

"Ale..."

"Buď ticho a jednoducho sa najedz, dobre?" otočila som sa na ňu a ona sa na mňa prekvapene pozrela. Nikdy som jej nepovedala, aby bola ticho. "Spravila som ti raňajky."

"Ďakujem," usmiala sa na mňa neisto, akoby sa predtým prerátala a teraz sa chcela ospravedlňovať, no ja som jej to hneď zatrhla pohľadom. Potom sme chvíľku boli ticho, ale keď sa Patrick vrátil, všetci sme sa uvoľnili a konverzácia úplne ľahko pokračovala.

. . .

V tomto byte som zostala až do večera. Všetci sme si uvedomili, že sme školu zmeškali a všetkým to bolo jedno, až na mňa. Každý sa (pre mňa nechápavo) strachoval o to, aby som JA nemala problém a aj som mala, lebo presne o pol piatej mi volal Dave a chcel vysvetlenie, prečo som nebola v škole. Musela som klamať. Vyhovárala som sa na to, že mi bolo zle a zostala som u Aileen. Uveril mi úplne ľahko. Mala som prísť domov, keď budem chcieť a moje chcenie sa čoraz viac odďaľovalo.

Celý deň som strávila s touto spoločnosťou. Chalani mi neskutočne prirástli k srdcu a s nimi aj Aileen, Berry a nová baba, ktorú som spoznala, Sarah. Bola to Patrickova sesternica a bola veľmi milá, priam taká starostlivá a kamarátska ako samotný Patrick. Dovtípila som sa, že to majú v rodine.

Celý deň sme len upratovali, pretože sme sa pritom tak zabávali, že sme robili ešte viac neporiadku, ako poriadku. Všetci ma uctievali za to, že som im uvarila raňajky a neskôr som sa popýšila aj perfektným obedom, ktorý mi vychválili do neba.

"Odkedy vieš tak dobre variť?" prihovoril sa mi Jack, keď sme všetci sedeli nacapení v kuchyni a pripravovali sme si večeru - zohrievali obed. Všade sme mali poháre s nedopitým pivom, ktoré sme dneska pili, pričom nikto nebol opitý a ani nikomu nebolo zle.

"Mama ma to naučila," usmiala som sa na neho a vložila do mikrovlnky ďalší tanier. Potom som sa oprela o linku a pozerala na nich.

"A fakt... Kde máš vlastne rodičov? Na to som sa nikdy nepýtal..." spýtal sa ma zadumane a rozmýšľal nad všetkými možnými situáciami, ktoré so mnou strávil, aby si na to spomenul. Nenašiel takú spomienku. Náhle všetci stíchli a tiež chceli vedieť, kde mám rodičov.

"Naozaj... Nikdy si ich nespomínala," položila sa do toho aj Berry a ja som sa na ňu ukradomky pozrela. Nevedela som, čo mám povedať. Nebola som ešte pripravená povedať im o smrti mojich rodičov. Nedokázala som sa im ešte priznať, že zomreli mojou vinou. Možno to bolo sebecké, ale nechcela som, aby ma odsúdili... Už teraz, ešte len na začiatku.

"Jerryni rodičia sú teraz na lepšom mieste," zachránil celú situáciu Alex, postavil sa a prešiel ku mne. Otočila som sa na mikrovlnku a sledovala, ako ten stroj svieti a pohybuje sa. A zrazu pípol. Alex pohotovo zobral z neho tanier a položil ho Rianovi pod nos.

Keď som do mikrovlnky dávala ďalší tanier, bolo ešte stále ticho a keď som sa na nich pozrela, prepaľovali ma pohľadom. Neisto som sa uškrnula a hľadala pomoc u Alexa.

"Ale no tak, ľudia. Nemyslíte, že ju teraz mučíte?" zvolal pobavene a na to sa všetci o chvíľu zasmiali. A potom konečne všetko pokračovalo tak, ako malo.

Oddýchla som si a ďalej zohrievala večeru, pričom som sa zapájala do debaty, akoby sa nič nestalo. Všetci na to po chvíle zabudli, aspoň som si to teda myslela. Ale potom nebol čas zisťovať to, lebo nastal čas, aby sme s Aileen odišli domov.

Stáli sme na chodbe a lúčili sa s ostatnými, keď ma na rozlúčku Alex objal a takmer zdvihol zo zeme. Rozosmiala som sa, ale môj smiech nikto nebral na vedomie, pretože sa o niečom dohadovali a Alex šikovne využil tú situáciu. Keď ma opäť postavil na zem, vážne sa mi zahľadel do očí.

"Nechcela by si tu zostať? Mohla by si tu prespať... Máme dosť voľného miesta a ráno by sme išli spolu do školy," navrhol mi potichu a dosť vážne, s trošku neistým výrazom na tvári. Naklonila som hlavu nabok a zdvihla obočie.

"Teda, nechcem, aby to vyzeralo neslušne... Chápeš, však? Môžeme sa ešte nejako zabaviť, kukať telku, hrať playstation..." začal koktať a ja som sa na ňom jemne zasmiala.

"Hrať playstation by bolo fajn," usmiala som sa na neho a tým súhlasila, že tu zostanem. Alex sa zatváril veľmi šťastne a z radosti mi vlepil poriadnu pusu na líce. Rozosmiala som sa a obrátila sa na Aileen.

"No obliekaj sa, nebudeme tu večne!" súrila ma už kompletne oblečená v kabáte a v topánkach. Ospravedlňujúco som sa na ňu uškrnula a mykla hlavou smerom k Alexovi.

"Ešte tu chvíľku zostanem," oznámila som jej a všetci sa na mňa pobavene pozreli. Chalani sa ako na povel rozosmiali a samozrejme, ich pohľad viedol na nevinne sa tváriaceho Alexa, ktorý sa pohodlne opieral o stenu a šteňacím pohľadom sa na všetkých usmieval.

"Ah, mohla som si to myslieť. Okej," prikývla a tuho ma objala. Keď sa odtisla, ukázala prstom na Alexa. "A nieže ju znásilníš!"

"Nemaj obavy," žmurkol na ňu a ona potom so vzdychom odišla preč. Uškrnula som sa na všetkých a pokrčila ramenami.

"Tak som vám tu zostala dlhšie na krku," usmiala som sa krivo a všetci sa rozosmiali. Patrick ku mne prišiel, zvesela ma objal okolo ramien a ťahal ďalej do bytu, pričom všetci ostatní išli za nami a zábava mohla pokračovať ďalej.

14. kapitola (2. časť) ≈ 15. kapitola (dodatok)

Rozvrhy.19. - Linkin Park.

Fri, 09 Mar 2012 20:26:23 +0100

s legendárnou kapelou LP, ktorú MUSÍ poznať každý a ak sa náhodou nájde niekto, kto ju nepozná, nech sa hanbí! Sú kvalitne staré, robila som ich ešte v minulom roku, tak prosím, zľutujte sa. :) K tomu novému layoutu: nudila som sa. Nemám čo robiť a poviedky sa mi písať nechce, samozrejme, čo to mám predpísané a po zhodnotení, že to má hlavu aj pätu, to zajtra zverejním. Vydržte zatiaľ a kochajte sa New Yorkom! ;)

Nie všetky sa mi podarili, ale tak... čo už! ;)