ŽKAJ - 6. kapitola

21. července 2012 v 22:03 | Ronnie |  Kapitola Andy Jonesovej
Hi, kids. :)

Ako vidíte, zmenila som svoj oblek na niečo jasnejšie. Podľa mňa je to krásne, také jednoduché. Hold, posúďte sami.
Vďaka jednej osôbke vám prinášam ďalší diel, ďakujte jej. A venujem ho každej z vás, ktorá milujete Kellana takého, akého ho vykresľujem. :)

Ďakujem vám.




6. kapitola: Nakoniec aj tak všetko skončí šťastne.


Prebudenie po narkóze ma ničilo ešte viac ako po normálnom spánku. Telo sa mi zobúdzalo ťažšie, ťarbavejšie ako zvyčajne. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som si zvykla na biely strop a nepohodlnú posteľ. Aj keď by ma to nemalo trápiť, v mysli som mala tak čisto, že to boli moje prvé myšlienky. Po krátkom čase mi došlo, prečo som bola v bielej izbe, ktorá sa až nápadne podobala sterilnému prostrediu nemocnice a prečo mám v žalúdku tak podivne prázdno. Bola som skutočne v nemocnici.
"Takže ste sa už prebrali, slečna Jonesová!" vkráčal do izby mladý muž v dlhom čistom bielom plášti s papiermi v rukách. Nemohol mať viac ako tridsať. Usmieval sa na mňa ako slniečko a hneď odostrel závesy na izbe, aby mi dnu mohli vojsť slnečné lúče. Mňa tým však na malú chvíľu ochromil viac ako pôvodne chcel. "Vašim priateľom ste nahnali poriadny strach, keď vás sem včera priviezli. Bolo ťažké donútiť ich vrátiť sa domov, aby si aj oni trošku pospali."
Spomenula som si na Ashley a Kellana. Pred očami sa mi hneď objavili ich ustarané tváre, ktoré sa o mňa veľmi báli. Dúfala som, že sa naozaj vrátili domov a poriadne si pospali. Ashley mala školu a Kellan musel ísť za svojím agentom.
"Ako sa cítite? Včera ste boli naozaj veľmi vysilená..." podišiel k mojej posteli a uvoľnene si na ňu sadol. Ruky si zložil do lona a milo sa na mňa usmieval. Úsmev som skúsila aj ja.
"Mám sa dobre," povedala som priškrteným hlasom a sama sa začudovala nad tým škaredým zvukom. V ústach som mala náhle vyprahnuté. Doktor sa nahol k nočnému stolíku a podal mi pohár vody.
"Pite," prikázal mi. Skúsila som sa posadiť, ale nakoniec som všetko úsilie nechala na doktorovi, ktorý mi podložil rukou hlavu a pomohol mi s pitím.
"Ďakujem."
"Niet zač, ste veľmi unavená. Po anestézii je to prirodzené," usmial sa na mňa a ešte párkrát ma donútil napiť sa. Doslova som cítila, ako mi studená voda kĺzala po hltane až do žalúdka, v ktorom som nemala nič. Bola som zvedavá, kedy sa ozve môj neznesiteľný nepriateľ - hlad.
"Chcete vedieť, čo vám vlastne bolo?" spýtal sa ma a ja som horlivo prikývla. "Neviem, či to viete, ale ste alergická na morské živočíchy. Nemali by ste jesť nič, čo sa vytiahlo z mora alebo oceána. Zvyknete jesť ryby?" Pýtal sa zvedavo a ja som na malú chvíľu zostala na neho nemo civieť. Alergia na morské plody? Veď na to by moja alergiologička prišla, nie?
"Eh, zvyknem jesť ryby, ale nie často. Nechutia mi."
"A vtedy sa vám žiadna alergická reakcia nevyskytla? Vyrážky, kašeľ..." Zakrútila som hlavou a doktor sa následne pobavene zasmial. "To je zaujímavé, pretože aj ryby sa považujú za dary mora. No tie váš žalúdok asi ľahšie prijme ako kraby, čo ste včera zjedli."
"Čo sa so mnou stalo, pán doktor?"
"Vyskytla sa u vás akútna alergická reakcia, žalúdok sa vám stiahol a spravili sa vám v ňom hnisavé vredy. Je to prirodzená reakcia tela na neželané podnety, akurát u vás to bolo o to horšie, že ste na ne alergická. Pri klasickom postupe by stačilo, keby sme vám vypláchli žalúdok, no museli sme rýchlejšie zasiahnuť. Obávali sme sa prasknutia vredov. Operáciu vám tu popisovať nebudem, ak dovolíte. Pre vás je len dôležité, že vám na bruchu pribudla malá jazvička," usmial sa na mňa pokojne. Nemala som pocit, že by sa so mnou udialo niečo vážne, čo by malo ďalšie následky v budúcnosti. Celú situáciu si asi plne uvedomím až o niekoľko hodín.
"Takže som alergická na kraby. Dobre vedieť," uškrnula som sa unavene a doktora na malú chvíľu rozosmiala.
"Presne, slečna."
"Koľko času ešte pobudnem v nemocnici?"
"Keď vám skončí anestézia, doktor vám predpíše lieky, ktoré vám nebudú dráždiť žalúdok a samozrejme aj diétu. No a potom vás sestrička objedná na termín k alergiologičke. Potom môžete ísť domov, ale je dôležité, aby ste nás pravidelne prišli navštíviť. Váš žalúdok bol dosť podráždený a chvíľku potrvá, kým sa zregeneruje."
"Takže, už dnes pôjdem domov." Svitla mi nádej.
"Áno. Vaši priatelia sem prišli už pred hodinou, sú pripravení vás odviezť domov hneď, ako to dovolím."
"Ah, oni sem dnes prišli?" zaúpela som a švihla očami k stropu. "Už mali naplánované iné veci."
"Myslím, že vaše zdravie je pre nich oveľa dôležitejšie. Chcete ich vidieť?" usmial sa doktor a ja som mlčky prikývla. Následne sa postavil.
"Ďakujem," poďakovala som sa mu, na čo ma obdaril širokým úsmevom a prikývnutím.
"Nech sa vás zdravie drží ešte veľmi dlho. A vyhýbajte sa morským príšerám," žmurkol na mňa a vyšiel z izby. Netrvalo dlho a jeho prítomnosť vystriedali moji kamaráti. Ashley sa ku mne prirútila oveľa rýchlejšie ako Kellan, úctyhodne jej nechal priestor ako prvej.
"Ahoj, Andy. Ako sa cítiš?" chytila ma hneď za ruku a posadila sa tesne ku mne. Kellan sa postavil k čelu postele, k mojim nohám a milo sa usmieval.
"Som v poriadku, nebojte sa o mňa toľko," usmiala som sa na nich snáď upokojujúco. "A prečo ste sem prišli? Domov by som prišla aj sama. Veď ste mali dnes plány: školu a agenta!"
"Bože, Andy! Ako si môžeš myslieť, že by sme sem neprišli a nechali ťa tu samu! To je aj pre Kellana urážka!" zvolala rozrušene a aj by ma plesla po ruke, keby som tam nemala zapichnuté dve hrubé ihly. Nepozerala som sa na ne od chvíle, ako som ich spozorovala. Povzdychla som si nad jej vetou a radšej sa zmierila s faktom, že som im dnes skazila deň. Nahlas som sa to však neodvážila povedať.
"Báli sme sa o teba, drobec!" poznamenal Kellan po Ashinom výbuchu a jeho poznámka bola sčasti aj výčitkou. Chcel, aby som si uvedomila, ako veľmi som im nahnala strach. Pozrela som sa na neho a znova si povzdychla.
"Hádam si sa nebál aj ty!"
"Jasné, že som sa bál. Ty si sa nevidela! Bola si hrôzostrašne bledá a taká stuhnutá, že doktori najprv museli do teba napichať niekoľko sedatív, aby si si pustila brucho!" povedal a nakoniec vystrúhal grimasu, na ktorej som sa pobavene zasmiala. Následne ma však pichlo v bruchu, a tak som sa len usmiala.
"Nemali ste si so mnou robiť toľké starosti. Len som zjedla hlúpe kraby, mohlo mi dôjsť, že ak budú zadarmo, nevyplatí sa mi to!"
"Ah, to teda nevyplatilo. Ale už je dobre," usmiala sa Ashley a pohladila ma po ruke. Potom sa pozrela na Kellana a mykla ku mne hlavou. "Počkáš tu s ňou? Doktor vravel, aby som išla podpísať nejaké papiere!"
"Samozrejme," prikývol a vystriedal sa s ňou.
"Ashley? Mohla by si prosím ťa zavolaj aj môjmu šéfovi v práci? Aby vedel, že dnes neprídem!"
"Dobre," prikývla a vyšla z izby. Zostali sme s Kellanom sami a to mi stačilo na to, aby som sa prestala tváriť šťastne a upokojujúco. Nechcela som, aby Ashley videla, v akom škaredom stave som. Bola veľmi citlivá, ale Kellan taký nebol. Pred ním som sa nemusela hrať na nič, aspoň som si to myslela.
"Tak, na čom naozaj si?" prisadol si ku mne na posteľ, presne na miesto, kde sedel aj doktor. Dnes mal na sebe ďalší zo svojich svetríkov, ktorý mu dokonale sadol a tmavé džínsy. No v tvári mal ustaranú masku, ktorá mu na šarme neprinášala.
"Nemrač sa, nepristane ti to!" napomenula som ho s náznakom humoru, no on sa nezasmial. Povzdychla som si a pozrela sa na ihly v ruke. "Pamätáš si na to, ako som ti spomínala, že odpadávam z krvi? Preto by som nemohla byť doktorkou..."
"Pamätám si to."
"Tak prosím ťa urob niečo, aby som nemusela myslieť na tieto dve ihly v mojej ruke!" pozrela som sa na neho s jemne zúfalým výrazom v tvári. Musela som vyzerať naozaj strašne, ale on môj výraz nekomentoval. Prisadol si ku mne bližšie, založil mi pramienok vlasov za ucho a kým to urobil, prikrývkou zakryl moju ruku a položil si na ňu svoju dlaň.
"Bude to stačiť alebo mám vymyslieť niečo originálnejšie?" pousmial sa a v jeho očiach som sa napoly stratila. Ako to, že som si nikdy nevšimla, aké pekné modré oči má?! Ako z nich žiari veselosť a vtip na všetky strany! Tie oči ma odlákali od vedomia, že mám v tele zabodnuté ihly.
"Bude to stačiť," usmiala som sa a sklopila zrak. Kellan ma znovu pohladil po tvári a krátko sa zasmial.
"Keď sa červenáš, aspoň nie si taká bledá. A celkom sa ti to hodí k vlasom," poznamenal, na čo som sa začervenala ešte viac. Nemala som silu odtiahnuť sa, pretože ma telo neposlúchalo, no mala som dojem, že niečo také jednoduché ani urobiť nechcem. Pozrela som sa na neho a oprela si hlavu o jeho dlaň.
"Som tak neskutočne unavená," vzdychla som si a privrela oči. "Chcela by som spať, no chcem ísť už domov. A chcem tvoje raňajky."
"Neboj sa, všetko bude." Povzbudil ma a vtom do izby vošla Ashley. Netrvalo jej dlho, aby podpísala pár papierov. Pravdepodobne ešte ani nevolala môjmu šéfovi.
"Doktor mi povedal, že o necelú hodinu ťa už môžeme zobrať domov, ale teraz ťa musí prezrieť jeden doktor," oznámila a očami nám dala jasne najavo, aby Kellan vstal a išiel s ňou preč. Chcela už čím skôr odísť z nemocnice. Ani jednej z nás to neprinášalo pekné spomienky, ako malé sme chodili na pohotovosť viac ako bolo potrebné.
"Dobre, o chvíľu sme tu späť!" usmial sa na mňa Kellan a ťukol mi do nosa. Pobavene som sa zasmiala a sledovala ich, ako kráčajú na chodbu. V tej chvíli som vedela, že mám tých najlepších priateľov na svete a bola som nadšená, že sa ním Kellan stal za jeden hlúpy týždeň.
"Dobrý deň, slečna Jonesová!" vstúpil do izby postarší doktor so šedivými vlasmi a milo sa na mňa usmial. Nepoznala som ho, no vedela som, že to on ma konečne pustí domov, ak budem slušná. A tak som radšej bola.


Domov som sa dostala v ten deň okolo tretej a bola som šťastím bez seba. Sama som zavolala svojmu šéfovi a ospravedlnila sa na niekoľko dní, čo zrejme očakával, pretože som v jeho hlase nepočula žiadne prekvapenie. Asi mu moje vracanie veľa ozrejmilo. Zobrala som si voľno do konca týždňa na zregenerovanie sa a školu som vypustila zo svojich plánov až dovtedy, pokým mi nebude dobre. Mel sa najprv z môjho telefonátu smiala, potom ma však ľútostivo obohacovala svojimi poznámkami a nakoniec mi oduševnene pripomínala, ako ma vystríhala pred jedením v školskej jedálni. Jej telefonát ma tak pobavil, že som sa dusila smiechom ešte najbližších desať minút a to nebolo vôbec príjemné.
Ashley a Kellan sľúbili tomu mladému doktorovi z nemocnice, že sa o mňa dôkladne postarajú a budú ma obskakovať najbližšie dni ako verní otroci. A oni to doslovne plnili. Neubehla ani hodina od môjho návratu domov a už sa o mňa starali, ako keby som bola invalid. Uložili ma do Kellanovej postele, aby som mohla pozerať televízor, zababušili ma do periny a priniesli mi horúcu čokoládu. Najbližšie dni som nemala jesť nič tvrdé, mala som dovolenú len tekutú stravu. Kellan sa rozhodol, že mi urobí slepačí vývar, aj keď som nemala chrípku a Ashley sa mu rozhodla pomôcť. Obom bolo jedno, že ani jeden z nich slepačí vývar ešte nerobil. Veď mali kuchársku knihu! Pri celom vyváraní som v obývačke tŕpla od strachu, sedatíva mi kompletne vyprchali z tela a poslušne som sa dopovala liekmi proti bolesti. Nakoniec sa polievka vôbec nedala jesť, no robila som sa, že je to najlepšie urobený slepačí vývar, aký som kedy jedla.
A takto to prebiehalo celý týždeň. Keď Ashley chodila do školy, staral sa o mňa Kellan a nikdy mi nedovolil vyjsť z postele. Premiestňoval ma z vlastnej postele na jeho gauč a naopak. Bola som ako hračka, s ktorou sa všetci hrali. Varil mi a rozosmieval ma, keď som sa nudila. Spoločne sme si v obývačke čítali knihy alebo časopisy, ležali sme vedľa seba a rozprávali sa, alebo sme pozerali staré čiernobiele filmy. Bol môj verný spoločník a nedala som si ho za nič.
Keď však odišiel preč do práce, bola so mnou Ashley. Nútila ma rozprávať o tom, ako sa cítim a vždy, keď som sykla bolesťou, ma donútila zhltnúť tabletky na viac. Ako keby sa tým niečo vyriešilo. Mala som pocit, že by ma dokázala predávkovať vlastnými liekmi. Bola som však šťastná, keď bola pri mne. Rozprávala mi, ako to bolo pri natáčaní Twilightu, ako sa tam zoznámila so skvelými ľuďmi a ako sa jej celá atmosféra okolo filmu páčila. Vedela som, že to bude chcieť robiť aj ďalej a trošku som sa o ňu bála, no potlačila som svoje pocity do úzadia. Venovala sa mi ako pravá kamarátka, robili sme veci, ktoré sme nerobili už roky, pretože sme nemali čas a obom sa nám vrátili tie roky života, keď nás netrápila robota a škola. A to bolo krásne.


----------------------------------------------
7. kapitola

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Sendy Sendy | Web | 22. července 2012 v 21:26 | Reagovat

ja túto poviedku zbožňujem... to sa nedá vyjadriť ani slovami... a Kellan je také zlatíčko, kiežby som stretla takého chlapca.. :-)

2 ElfMaya ElfMaya | E-mail | Web | 22. července 2012 v 22:57 | Reagovat

Jako obvykle BOMBA, Ronnie poku jde o ten řetězák tak ani nevím kde jsem ho splašila :-D v tý době totiž koloval asi na deseti blogách a tak jsem se rozhodla zapojit taky. :-D  :-D

3 zuzu zuzu | Web | 23. července 2012 v 9:33 | Reagovat

joj nemocnice su fuj! :Dlen ked o nich citam tam ma striasa :D A budem sa asi velmi opakovat, ale Kellan... moj dnesny daydreaming je isty... ;)

4 Renny♥ Renny♥ | Web | 23. července 2012 v 18:01 | Reagovat

Krásný nový design♥

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama