ŽKAJ - 5. kapitola (II. časť)

16. července 2012 v 20:05 | Ronnie |  Kapitola Andy Jonesovej
Tak a tu je pokračovanie piatej kapitoly. Príjemné dočítanie. :)


5. kapitola
: Jedlo = zabijak.



V pondelok ráno som sa donútila vstať a prezliecť do Kellanovej mikiny len kvôli nemu. Už o pol siedmej stepoval v mojej izbe s vyhrážkou, že ak nepôjdem dobrovoľne behať, neurobí mi raňajky. Zobrala som si to k srdcu a dole schodmi z bytu som bežala ako prvá.
Aj keď som mala poriadny priestor na raňajky a prezliekanie, zmeškala som autobus a do školy som musela ísť pešo. Na prednášku som prišla s desaťminútovým oneskorením, za čo ma profesor obdaril škaredým pohľadom a Mel vtipnou poznámkou. Preberali sme moje obľúbené dane.
"Deň sa nemohol začať lepšie," odfúkla som si na obede v školskej kantíne, kde sme mali dnes výnimočne morské špeciality. Sedela som pri stole s Mel a ešte s jednou kamarátkou, ktorá sa však poctivo učila výpočty z ekonomiky, pretože mala predčasnú praktickú skúšku. Ani jedna z nás nechodila na obedy do školskej jedálne, no dnes sme boli všetci študenti Kolumbijskej pozvaní na obed, len kvôli morským špecialitám. "Zmeškala som autobus, profesor začal znova preberať dane a dnes na obed mám chobotnicu. Som najšťastnejší človek na svete!" Irónia zo mňa doslova sršala.
"Relax, dievča. Chceš moje kraby? Tvoja chobotnica vyzerá lákavejšie," uškrnula sa Mel a s hnusom v tvári pozerala na svoj tanier. Vymenila som si s ňou jedlo a ochutnala kraby na divnej krémovej omáčke. Neboli zlé.
"Prisahaj, že sem už nikdy nevkročíme!" vyhlásila som, keď som zjedla polovicu z jedného kraba a dôrazne som sa pozrela na zelenú Mel. Chobotnica jej nerobila dobre a svoj obed vzdala už po prvom kúsku. Nadšene prikývla.
"Čo by som teraz dala za vyprážaný syr s hranolčekmi a štipľavým kečupom," zasnívala sa.
"Svoj život," poznamenala Lívia a zabuchla učebnicu ekonomiky. Pozrela sa na svoj obed a rozhodne ho od seba odsunula ďalej. "Chce sa niekomu prejsť k najbližšiemu fastfoodu alebo si niečo objednáme pred školu?"
"Objednávka!" vyhlásili sme s Mel naraz a Lívia už vytáčala číslo obľúbenej pizzerie.
"Morské plody budem najbližší mesiac obchádzať ešte aj v supermarkete," poznamenala som, Mel sa súhlasne uškrnula. "Ale aj tak držím rekord. Zjedla som z nás troch najviac!"
"Veď ti ešte bude zle," zasmiala sa Lívia a začala sa venovať telefónu. Objednala dve veľké pizze, ktoré sme mali radi a ktoré sme si vždy objednávali. Tie nám doviezli o pätnásť minút, čo sme neočakávali a nadšene sme chlapíkovi v aute nechali aj štedré prepitné. Potom na chodbe univerzity, v tmavom kúte, kam nikto nechodí, sme obe pizze zjedli a spokojne sme sa pobrali na ďalšie prednášky, Lívii sme popriali veľa šťastia na skúškach. Boli sme nadšené z našej geniality, študenti a kamaráti okolo nás prechádzali so zelenými tvárami a najradšej sa nikomu neprihovárali. Našli sa síce aj takí, ktorí boli po obede veselí a vychvaľovali si kvalitne upečené kraby, no tých sme radšej zďaleka obchádzali.
Po škole sa mi však obed pekne vypomstil. V kníhkupectve som nebola veľmi užitočná, pendlovala som medzi pultom a záchodom, ktorý bol na druhej strane obchodu, takže ma musel šéf zastúpiť pri pokladni. Celý čas som strávila v kancelárii, kde som zoraďovala faktúry a triedila výpisy. Odtiaľ som mohla kedykoľvek utekať na záchod a preklínať hlúpe morské plody.
Domov som sa dostala okolo deviatej, zmeškala som autobus a keďže som bola taká unavená a ubolená od opakovaného vracania, počkala som si na ďalší, ktorý išiel o dvadsať minút neskôr. Ashley sa už o mňa bála, viackrát mi vyzváňala, no zmeškané hovory som si všimla až doma.
"Mala som o teba strach!" vyčítala mi, keď som sa ocitla v chodbe bytu. Hrozivo sa na mňa mračila a pri jej boku sa Kellan opieral o stenu. Nebol nahnevaný, ale jeho starostlivá maska mi robila obavy.
"Kľud, ľudia. Zmeškala som autobus," usmiala som sa unavene a vyzula sa.
"Čo ti je, Andy? Si nejaká sinavá," poznamenala a dôkladne sa zadívala na moju tvár. Kellan sa vystrel.
"To nič! Na obed sme mali odpudivé kraby, prišlo mi z nich zle, ale už som zo seba všetko dostala. Som v poriadku," usmiala som sa na nich a prešla do obývačky. Náhle ma však naplo. Hodila som tašku na zem a čo najrýchlejšie sa dostala do kúpeľne. Nechcela som, aby ma videli vracať, no zamknúť som sa nestihla.
"ANDY!" zvolala Ash ustarane a bežala ku mne. Stihla som si chytiť vlasy, aby som si och neovracala, no aróma, ktorá sa okolo mňa vznášala, nebola priam najpríjemnejšia. Ashley sa aj tak vtesnala do kúpeľne a chytila mi vlasy.
"To nič," zamumlala som a utrela si ústa. "Už je dobre."
"Čo si to zjedla na obede? Špecifikuj to!" prišiel ku mne Kellan a podal mi vlhký uterák. Ani som si nevšimla, kedy ho stihol namočiť.
"Kraby na krémovej omáčke, ktorá chutila ako zmes kôpru a... niečoho krémového," pokrčila som plecami. Kellan sa na mňa ľútostivo zadíval a založil mi prameň vlasov za ucho. Znova ma naplo, rýchlo som sa nahlas cez misu záchoda a vyvracala ďalšiu dávku jedla. Netušila som, odkiaľ sa to vo mne berie. Bola som už naozaj vyčerpaná, po vracaní som sa opierala hlavou o misu a mala nutkanie zaspať. Ash mi bežala pre pohár vody so sódou a Kellan sedel na zemi tesne vedľa mňa, hladil ma po vlasoch a kolene. Upokojovalo ma to, no bolesť v žalúdku neprestávala.
"Skús sa napiť," podala mi Ashley pohár s vodou a ja som sa donútila zdvihnúť hlavu len kvôli nej. Napila som sa z nej a jej príchuť mi prišla taká nechutná, že som ju okamžite vypľula do záchoda a po pár sekúnd ma automaticky naplo. Kellan mi chytil vlasy, no hneď na to ostro zanadával. Vracala som krv.
"Ashley, mali by sme ísť do nemocnice. Toto je už vážne," poznamenal a Ash sa ihneď otočila na opätku. Bolestne som zaúpela a chytila sa za brucho.
"Bolí ťa to?" spýtal sa ma Kellan a ja som stŕpnuto prikývla. "Môžeš sa postaviť?" Nasledovalo pár pokusov so stávaním, ale nakoniec ma proste zobral na ruky a opatrne si ma pritisol k telu. Zovrela som mu tričko vo veľkých hrčiach a tuho privrela viečka. Mokrý uterák som si pridržiavala na ústach, aby ma už viac nenapínalo. Nepomáhalo to však.
Kellan ma niesol von z kúpeľne na chodbu, kde sa už Ashley obúvala. Pomohla Kellanovi s obutím a potom obaja rýchlo vybehli von z bytu, Ash ledva stihla zamknúť. Niesli ma do auta, kde asi prvýkrát za celý svoj život Kellan dovolil Ash, aby šoférovala a sám si so mnou sadol dozadu. Bola som mu vďačná. Bol mi neskutočnou oporou. Potichu som nariekala z bolesti, ktorá mi narastala v žalúdku a on mi utieral slzy, ktoré mi vytekali z očí. Cesta do nemocnice sa mi zdala večná, ale keď sme tam konečne dorazili, čakali nás už sestričky s doktorom.
"Čo sa stalo? Aké ma bolesti?" spýtal sa hneď doktor a pozrel sa na Ashley, ktorá mu volala.
"Zjedla čudné jedlo... Morské plody a prišlo jej zle. Len čo prišla domov, utekala vracať a takto vracala takmer polhodinu, až začala vracať krv..." vysvetlila rozrušene a pozerala sa na to, ako ma Kellan so sanitármi dostávajú na nosítka. Nedokázala som sa na nich vystrieť, bolesť v bruchu ma skľučovala. Doktor mi začal ohmatávať brucho, stláčať na určitých miestach a ja som zakaždým sykla alebo vykríkla bolesťou.
"Dobre, odvezte ju na sál!" rozkázal doktor a sestričky so sanitármi sa hneď rozbehli dnu do budovy aj so mnou na nosítkach. Dostala som strach, panický strach a začala som intenzívnejšie plakať. Každý to pripisoval bolesti. Doktor kráčal vedľa nosítok a dôrazne ma sledoval. Ja som však očami hľadala oporu u Ashley a Kellana.
"Budeš v poriadku, drobec!" usmial sa na mňa Kellan a chytil ma za ruku. Mala som ju pritisnutú na bruchu, akoby som si ňou dokázala vyrvať z tela všetku bolesť a keď ma chytil, kŕčovito som mu ju stisla. Nebolelo ho to. Alebo to aspoň nedal najavo. "Bude, však doktor?"
Doktor nepovedal nič hodnú chvíľu, až keď sme sa dostali pred sálu na prízemí, otočil sa na Ash a Kellana. Mňa sestričky brali ďalej, doktora som počula len vzdialene a svojich kamarátov som už vôbec nevidela.
"Počkajte vonku pred sálom. Budeme vás informovať..."

-----------------------------------------------
6. kapitola
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Sendy Sendy | Web | 16. července 2012 v 21:39 | Reagovat

chudák Andy... morské plody si zo zásady neobjednávam, ale už som jedla pár príšer ako nakladané chobotničky, krevety a žraločie steaky (všetko starostlivo doma pripravené - brat je kuchár, tak si občas pochutnáme)...
ale Andy je v nezávidenia hodnej situácii, neznášam zvracanie, mám vtedy pocit, akoby ma opustila všetka sila a nekontrolovateľne sa trasiem...

2 moira moira | Web | 16. července 2012 v 22:38 | Reagovat

proč nepíšu? doufám, že mě teď nezabiješ, ale já si tvoje kapitoly stahuju do mobilu a pak jaksi nekomentuju. navíc na netu teď přes léto netrávím zas tak hodně času... proto jsem "trošku" neaktivní. Ale čtu tě a buď si jistá, že když se déle neozveš, připomenu se!! :D
Hej, co to té Andy vyvádíš? A to jsem měla mořské plody ráda. Jo, MĚLA. :D btw - Kellan... hmmm.... :D
Nějaký smysluplnější komentář dám k desáté části, co říkáš? :))

3 moira moira | Web | 16. července 2012 v 22:39 | Reagovat

[2]: mimochodem - děkuji za přání, tobě taky přeju krááásné léto!! :)) A jop, lenoším, lenoším. :D Za posledních pět dnů jsem přečetla pět různých knih, z nichž dvě nebyly pod čtyři sta stran. :D

4 Charlotte Charlotte | Web | 19. července 2012 v 15:55 | Reagovat

aa, chvíľu nestíham pozerať blogy a tu je hneď 5. kapitola novej poviedky :D ako to ja teraz budem stíhať? :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama