ŽKAJ - 4. kapitola

12. července 2012 v 22:35 | Ronnie |  Kapitola Andy Jonesovej
Ahojte, opäť som prednastavila ďalšiu kapitolu. Užite si ju. :)


4. kapitola: Hviezdy v skutočnom živote.


Večera v čínskej reštaurácii prebehla nadmieru pokojne, rozprávali sme sa ako starí priatelia a zabávali na vtipoch, ako keby sme to robili veky. Problém však nastal priplatení. Dojedli sme a chceli sme zaplatiť. Kellan to chcel zaplatiť všetko sám, lenže Ash mu to nedovolila. Ona to chcela zaplatiť sama. Začali sa hádať, tak som nenápadne posunula čašníčke peniaze skôr, ako by sa tu pozabíjali. Ďakovne sa na mňa usmiala a odpochodovala preč.
"Tak poďte už," postavila som sa a začala obliekať.
"Počkaj, musím najprv zaplatiť!" vyhlásil Kellan a začal sa stavať.
"Už je to vybavené!" usmiala som sa a Ashley na mňa okamžite vybehla.
"Andy, už sme sa o tom bavili. Ja som vás sem pozvala, tak som mala zaplatiť ja. Dobre viem, že nemáš veľa peňazí z tej práci, tak prečo mi nikdy nedovolíš platiť?"
"Nie som na tom až tak zle a jedno platenie ma nezabije," usmiala som sa a obmotala si okolo krku šál.
"Andy, sakra!!! Nechápeš, že mne nerobí problém platiť?? Prečo nedokážeš pochopiť, že ten, kto má viac peňazí, platí?" rozčúlila sa ako vždy, keď sme sa dostali k tejto téme. Vždy bola toho názoru, že ona musí platiť a ja sa len na nej mám priživovať. Mne to nikdy nevyhovovalo. Vedela som, že ma má rada, aj ja ju, a preto som jej nesmela dovoliť, aby všetko platila za mňa. Ja viem, že shoubiznis veľa vynáša, ale dokážem zaplatiť jednu večeru aj sama. Už to začalo aj vo mne bublať a začala som sa s ňou hádať.
"Ashley, ja nie som nejaká chudera, čo sa kamoší so slávnymi ľuďmi a vždy si nechá všetko zaplatiť. To teda nie, tak prestaň zúriť."
"Neprestanem. Som tvoja najlepšia kamarátka, takže ti neuškodí, keď zaplatím večeru. Zober si to!" povedala a podávala mi peniaze.
"Nie!" povedala som dôrazne a otočila sa na odchod. Zobrala som si bundu a vypochodovala von z reštaurácie. Nebola som odkázaná na to, aby som si zobrala jej peniaze.
"Andy, počkaj, ja som to tak nemyslela!" vybehla za mnou aj s Kellanom, ktorý si za cesty obliekal kabát.
"Andy, brzdi!" zakričal.
"Nechajte ma. Obaja ste rovnaký," povedala som im a ani sa nezastavila. Kellan však bol jednoznačne rýchlejší ako ja, tak ma proste predbehol a chytil za ramená.
"Andy, prestaň. Nie je na tom nič zlé, že chce Ashley alebo ja zaplatiť sprostú večeru. To kamaráti robia," snažil sa mi to vysvetliť. Ja som to chápala, na tom nebolo nič zlé. Ale oni mi nedovolili, aby som platila ja, lebo oni mali viac peňazí ako ja.
"Ja viem, ale prečo to MNE nedovolíte?" rozhodila som rukami ako malé decko. Kellan sa zasmial a objal ma. Vtom k nám pricupkala aj Ashley a objala ma zozadu.
"Prepáč, máš pravdu, ale niekedy proste neuškodí, aby sme platili my," povedala Ashley a pohladkala ma po vlasoch. A ja som samozrejme obmäkla a prestala sa hnevať. Vzdychla som si a obmotala ruky okolo Kellana. To bol znak toho, že už nie som nahnevaná. Ashley nikdy nebola zástancom hádok, vždy sa snažila všetko urovnať čo najrýchlejšie.
"Viete, aj keď nie som hviezda, mám svoju úroveň a takisto aj peniaze. Tak nevidím dôvod, prečo by som vás niekedy nemohla niekam pozvať. Nie som bezdomovec predsa!!" vysvetlila som im a Ashley ma tesnejšie objala.
"Ja viem, zlato. Len niekedy ti chcem proste pomôcť," zašepkala a ja som sa začala dusiť. Stačilo mi, že ma drví Kellan svojím medvedím objatím, nie ešte keď sa k tomu pridala malá Ash.
"Dusí-m-m sa-a!!" zachrapčala som a oni ma okamžite naraz pustili. Kellan sa neubránil malému chichotaniu a ja som prekonala túžbu vraziť mu.
"Takže nabudúce platím ja," povedala som.
"Nie, ty si platila dnes!" vyplazila mi jazyk Ash a rozbehla sa k autu. Vzdychla som a pobrala sa za ňou.
"A s tebou to platí tiež!" povedala som Kellanovi.
"Neplatí. Ja som totiž muž a gentleman," zaškeril sa a nastúpil do auta. Takže som zase neuspela. Uvedomila som si, že vôbec nemám autoritu, ale na druhú stranu mi nestojí hádka s ľuďmi, ktorým mám rada. Radšej sa podvolím.



Nasledujúce ráno mi robilo veľký problém dostať sa z postele pred šiestou. Budík som vrcholne ignorovala, až kým mi nenabehol do izby Kellan a sám ho nevypol. Kútikom oka som si všimla, aký bol strapatý, stuhnutý a jeho pyžamo bolo neuveriteľne dokrčené.
"Na koľkú máš byť v škole?" spýtal sa ma mrzuto, rozospato. Len som mávla rukou a otočila sa na druhý bok.
"Dnes nemám školu, ale prácu."
"A kedy ti začína, Andy?"
"O pol ôsmej," zamumlala som s hlavou na vankúši. Počula som, ako si povzdychol a potom ma odrazu odkryl. Bolo šťastie, že som mala na sebe pyžamo a nie len spodné prádlo.
"Tak tu nelež a stávaj. Nebudeš meškať, to sa nemá," povedal a s týmito slovami ma vytiahol z postele. Nemala som silu protestovať. Bezvládne som sa ním nechala postaviť na nohy a potom sa na neho zadívala, ako keby som ho ani nevidela. Bolo na mňa skoré ráno. Uškrnul sa, prehrabol si strapaté vlasy a založil si ruky na hrudi.
"Pôjdeme behať?" navrhol. Chvíľku som sa na neho bezducho pozerala a potom si povzdychla.
"Naozaj sa nemôže meškať do práce?"
Nerobili sme si veľkú hlavu z toho, čo si oblečieme. Prezliekla som si pyžamo za tepláky a na podprsenku som si navliekla Kellanovu veľkú mikinu. On si zobral len tričko s krátkym rukávom a tepláky, odôvodnil to tým, že sa poriadne spotí a potom mu bude teplo. Vybehli sme von na studenú ulicu, slnko sa snažilo svietiť a upozorňovať na to, že nás dnes čaká slnečný deň. Nevládala som behať tak ako Kellan, on ma však po pár minútach zobral za ruku a ťahal. Vtedy som jednoducho musela držať s ním krok, aj keď mi nevyhovoval. Po čase som však zistila, že nie je až taký rýchly a že len múdro váži kroky. Usmieval sa na mňa a tým mi dodával energiu. Onedlho som sa už aj ja usmievala na celý svet, zadychčane bežala po jeho boku a mala celkom fajn náladu. Mal pravdu, keď tvrdil, že behanie zlepšuje deň.
"Nechcel by si ísť aj dnes so mnou do kníhkupectva? Končím už o dvanástej," opýtala som sa ho, keď sme sa dostali domov, osprchovali a urobili si raňajky. Teda, Kellan ich urobil. Mal nadanie na varenie, rád varil a ešte k tomu sa to dalo aj jesť. Dnes nám urobil omeletu so zeleninovou oblohou.
"Rád by som išiel, ale musím ísť vybaviť isté zmluvy. Pár podpisov a tak. Malo by to byť rýchlo hotové, ale mám byť u agenta o ôsmej," uškrnul sa a vyzeral tak, že by stokrát radšej išiel so mnou do školy, ako keby mal podpisovať nejaké papiere. Usmiala som sa a mávla rukou.
"To nevadí, tak sa stretneme potom. Môžeš aj s Ash prísť za mnou, môžeme potom niekam zájsť. Je predsa sobota," usmiala som sa a ďalej jedla raňajky.
"Dobre, prídeme po teba!" súhlasil a nadšene sa usmial. Bolo na ňom vidieť, ako sa tešil, keď niekto rád jedol jeho jedlo. A ja som jedla všetko rada, pokým som to nemusela variť sama.
Keď som dojedla, rýchlo som sa prezliekla, navliekla hrubý sveter a išla som na autobus. Vonku nebola až taká zima, ako po iné dni, a tak som si mohla dovoliť vyjsť von bez bundy. Do kníhkupectva som prišla predčasne, za čo ma šéf poriadne pochválil. Nechal ma samú viesť obchod a za celý deň som sa na zákazníkov milo usmievala, radila im aj iné knihy, ako si kupovali a zhovárala sa s vernými zákazníkmi o knihách, ktoré si kúpili a prečítali. Dnes som žiarila.
Obchod som zavrela až o štvrť na jednu, pretože sa mi prišiel jeden zákazník tesne pred dvanástou a ja som nemala to srdce vyhodiť ho. Takže, keď po mňa prišiel Kellan, ešte som stála za pultom a predávala poslednú knihu dňa.
"Ahoj, Andy!" usmial sa na mňa a zavrel dvere za posledným zákazníkom.
"Kellan," usmiala som sa nadšene a obišla pult, aby som sa dostala k nemu. "Predsa len si nezabudol..."
"Boli sme dohodnutí," usmial sa. Prikývla som a nadšene ho objala. Mala som fakt dobrú náladu. Objatie mi prekvapene opätoval.
"Čo tá dobrá nálada? Spôsobilo ti ju behanie?" zasmial sa a keď som sa odtiahla, zložil si slnečné okuliare, aby sa mi mohol pozrieť do očí. Usmiala som sa.
"Nie. To človek, ktorý ma donútil behať, mi spôsobil dobrú náladu."
"Tak potom je to úžasný človek," usmial sa a ja som s pretočením očí prikývla.
"Ten najlepší," zasmiala som sa a išla si po veci do zadnej miestnosti. "A kde je Ashley?"
"Zostala doma. Má prísť jej priateľ. Mal som ju nasilu zobrať alebo je dobre, že som ju tam nechal napospas chlapovi?" volal nahlas.
"To neviem..." nakukla som spoza dverí. "Hádam ju neznásilní."
Kellan sa zasekol v strede pohybu a prestal si obzerať môj pult. Moja poznámka ho vyviedla z rovnováhy, asi si ju zobral viac k srdcu ako mal. Rozosmiala som sa.
"Robím si srandu. Nič sa jej nestane," vysvetlila som, schmatla kabát a zhasla v miestnosti.
"Tak to vôbec nebolo vtipné," poznamenal, ale ja som sa na ňom naďalej smiala a pritom dávala do poriadku celý obchod. Zamkla som peniaze v pokladni a zhasla svetlá. Aj s Kellanom som vyšla von a zamkla obchod. Ešte stále sa tváril trošku zachmúrene, akoby veril mojej prvej poznámke a nie vysvetleniu, tak som ho zobral pod pazuchu a kráčala s ním naprieč ulicou.
"Ale no tak, usmej sa. Mám len dobrú náladu, rada vtipkujem..."
"To vidím," uškrnul sa a pozrel sa na mňa. Na hlave mal nastoknutú sivú baretku a na očiach mu svietili slnečné okuliare. Tento krát mal aj rukavice, akoby sa uisťoval. Povzdychol si a pozrel sa pred seba. "Tak, kam ideme, slečna Dobrá nálada?"
"Nakupovať, miláčik. Nakupovať," usmiala som sa a rozhodla sa, že konečne nakúpim zásoby na týždeň. Pomaly sa totiž míňali, pretože Kellan varil. A to sa u nás často nestávalo. "Vieš, keď varíš, naše železné zásoby sa míňajú."
"Hovoríš to akoby ste nikdy nevarili."
"Veď ani nie," zasmiala som sa. "My dve sme žobráčky. Jeme len instantné polievky a jedlo od mám."
"Chýba vám muž," zatriasol hlavou a zasmial sa. "Je dobré, že som prišiel. Rútili ste sa do záhuby."
"Veľmi si veríš," zachichotala som sa.
"A čo vlastne ideme kúpiť? Máš nejaký zoznam?"
"Ja to mám všetko v hlave," usmiala som sa a zaťukala si na hlavu. Kellan sa zatváril veľmi skepticky a naširoko sa usmial. "Neveríš mi? Veď uvidíš v obchode."
Do najbližšieho supermarketu sme vošli o necelých 15 minút. Kellan hneď zobral veľký nákupný košík, zaprel sa doň a nasledoval ma po obchode ako verný psík.
"Myslím, že si tie okuliare môžeš dať dole!" usmiala som sa na neho, keď sme prešli pokladne a vstúpili do sekcie potravín. Kellan sa uškrnul a zdvihol obočie. Okuliare si však dal dole.
"Ochrániš ma pred novinármi?"
"Jasné, ja som superman v ženskom vydaní!" zasmiala som sa a rozmýšľala, či potrebujeme mlieko alebo niečo iné z mliečnych výrobkov. Stála som pred vysokým chladiarenským boxom a lúštila názvy jogurtov.
"Tak, kde začneme, drobec? U mlieka?" široko sa usmial a mňa tým na chvíľu omráčil. Ohriakla som ho.
"Aký drobec, ty svalnatý obor?!"
"Keď ja som obor, tak ty si potom mini malý škriatok, ktorý by sa zmestil aj to tohto vozíka," vyškeril sa a ukázal na vozík, o ktorý sa opieral.
"Tss," odfrkla som si a obzrela si vozík.
"No schválne!" poklepal po ňom významne a ja som cúvla dva kroky dozadu.
"To nemyslíš vážne? Veď sme na verejnosti," vyhovárala som sa, lebo som presne vedela, čo chcel urobiť. Aj keď som vždy tajne túžila nasadnúť do vozíka a šialene sa premávať po obchode, teraz bol na to hlúpy čas. No ako by to vyzeralo? Som predsa dospelá!
"Ale no tak, veď tu nikto nie je!" prosil Kellan s úsmevom a nasadil psie oči. Váhavo som sa pozrela na vozík a potom po okolí. Mal pravdu, naozaj tu nikto nebol. A čo by sa mohlo stať? Maximálne by nás predavačky vyhodili z obchodu. Zasmiala som sa a pobrala sa k vozíku.
"Ja som vedel, že ma nesklameš!" usmial sa víťazoslávne. Opatrne som vliezla do vozíku a keď som už v ňom sedela, podozrievavo som sa poobzerala po okolí. Kellan sa však bláznivo rozbehol dopredu a pred sebou ma tlačil vo vozíku. Bolo to úžasné, také zábavné a veselé. Predavačky, ktoré nás zbadali, sa na nás pozerali, akoby sme spadli z Marsu, ale potom sa začali smiať. Nechali nás si to užívať a zato im fakt ďakujem. Kellan lietal po celom supermarkete ako dieťa a spomalil len vtedy, keď som zakričala, že niečo potrebujeme kúpiť. Kellan spomalil a ja vo vozíku som hádzala doň potraviny. On len tlačil a ja som mu vravela, kam máme ísť. Bolo to super, takéto nakupovanie som ešte nezažila a to som toho už veľa prežila.
"Už idem von, nezmestia sa sem veci!" smiala som sa, keď som zhodnotila, že už bolo zábavy dostatok a vyskočila som z vozíka.
"No čo, ľúbilo sa ti?" usmial sa Kellan, aj keď dobre vedel, čo odpoviem.
"Komu by sa to nepáčilo? Chceš to vyskúšať aj ty?" Obaja sme sa rozosmiali a pobrali sa ďalej pátrať po potravinách, ktoré nám chýbali. Keď sme sa dostali k pokladni, akurát začali prichádzať ľudia. Bolo pol štvrtej a vo všeobecnosti sa práve vtedy končila práca.
"To je všetko?" opýtala sa predavačka, keď sme vyložili všetok nákup a ja som otvorila peňaženku. Predtým ako sme sem išli, som mala dlhú prednášku s Kellanom o tom, že platím ja za každú cenu, lebo mám peniaze presne určené na jedlo, ktoré sme s Ash vždy ukladali do vázy v kredenci.
"Áno," usmiala som sa a podala jej peniaze. S Kellanom sme potom všetko napratali do tašiek a on hrdinsky zobral väčšinu z nich.
"Tak, čo je na programe teraz?" spýtala som sa, keď sme vyšli von na vzduch. "Ideme domov vybaliť nákup?"
"Súhlasím," usmial sa Kellan, a tak sme sa obaja pobrali domov. "A doma si môžeme niečo pozrieť, nie? Hádam tam už nebude Ashin frajer."
"Nebude, to mi ver. Prvé, na čo sa spýta, keď vojde do nášho bytu, je: kde som a kedy prídem. Neznáša ma," usmiala som sa nadšene a dodala: "Je to ťuťko."
"Tak to by sme mali Ash zoznámiť s niekým iným."
"Ale keď ho má tak rada..." pokrčila som plecami a radšej zmenila tému. Bolo mi jasné, že by ju Kellan dokázal zoznámiť s desiatkami svojich mužských kamarátov. A to sme nepotrebovali.



---------------------------------------------------
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama