CB - 20. kapitola

24. července 2012 v 23:59 | Ronnie |  Cannonball
Hi.

Ak máte čas, pustite sa rovno do čítania, pretože možno v nasledujúcich dňoch pribudne ďalšia kapitola a bez tejto sa ďalej jednoducho nedostanete. ;) Áno, táto je "tá klasická uzmierňovacia". Pekné čítanie a veľmi ďakujem za minulé komentáre. Tešíte ma každým dňom viac a viac. ;)


20. kapitola - Too much of anything is too much.

"Nie je to až také zlé..."

Nervózne som stepovala pred školou, každú chvíľu menila smer kráčania okolo schodov a očkom sledovala vstupné dvere do školy ako profesionálny vojak. Travis rozvalený na neďalekej lavičke sa na mne pobavene smial vždy, keď som ho skontrolovala a niečo si potmehúdsky šomral s Aileen, ktorá sedela tesne vedľa neho. Tí dvaja ma desili. Jednak ma viac znervózňovali a jednak som sa vďaka ich smiechu necítila dobre.
Keď som ich včera poprosila, aby so mnou čakali pred školou, očakávala som podporu a nekonečné monológy o tom, ako robím správnu vec a že sa nakoniec všetko skončí šťastne. Ale takýchto rečí som sa nedočkala, ba mojim kamarátom ani nenapadlo niečo také spomenúť. Robili si z mojej nervozity srandu.
"Bože, myška! Ukľudni sa trochu. Je to len Alex," zavolala na mňa Aileen a veselo ku mne pribehla. Schytila ma pod pazuchu a ťahala naspäť na lavičku, kde ma prinútila sadnúť si.
"Z čoho si taká nervózna?" usmial sa na mňa Travis a pritiahol mi šál bližšie ku krku. Bolestivo som sa uškrnula. "Konečne chceš povedať nejakému chalanovi, že ho miluješ, a si nervózna? Veď je to krásne! Som rád, že som sa toho dožil."
"Toto vôbec nebolo vtipné," poriadne som ho udrela po pleci a dúfala, že ho to bolelo. Vtipkovať o smrti som jednoducho po tom všetkom nevedela.
"Prepáč..." zatiahol úsečne.
"Prestaňte sa už doťahovať a započúvajte sa..." ohriakla nás oboch Aileen a my sme obaja stíchli. Vzdialene sme počuli zvoniť zvonček. "Práve skončila posledná hodina."
"Dokelu," zahrešila som a rýchlo sa postavila. Napravila som si sukňu a otočila sa na svojich kamarátov. " Ako vyzerám? Dosť slušne na to, aby som..."
"ÁNO!" zvolali obaja naraz dôrazne a keby mohli, určite by ma vykopli na mesiac. Nafučane som sa otočila a očami sa pozorne zadívala na školské dvere, z ktorých začali rýchlo vychádzať žiaci strednej školy, ale aj prípravky. Ako prvého som zbadala Jacka a Berry, ktorí veselo kráčali v objatí a na niečom sa smiali. Keď ma Berry zbadala, hlasito zvolala moje meno a rozbehla sa ku mne. Keď sa na mňa vrhla, takmer som ju neudržala a spadla na zem. Našťastie jej energiu Aileen vytušila, rýchlo sa postavila z lavičky a zaprela sa do môjho chrbtu, aby som nespadla. Počula som Travisov smiech.
"Ah, Jerry. Ako sa máš? Všetci sme si mysleli, že sa ti niečo zlé stalo, keď si tak rýchlo zmizla z parku," vyhŕkla Berry rýchlo, takmer som jej nerozumela. Odtiahla sa odo mňa a vrhla na mňa svoje zelené oči.
"Nič sa mi nestalo, som v poriadku. Len som musela ísť do nemocnice kvôli bratovi," vysvetlila som a moje vysvetlenie počul aj Jack, ktorý k nám prišiel s rukami vo vreckách a s mierne neprístupným výrazom v tvári. Taký pocit som u neho ešte nevidela, no ani som si ho dlho neužila, pretože po mojich slovách všetku odmeranosť vystriedal smiech a pobavenie.
"Ty máš brata?" spýtal sa so záujmom a obidvaja sa pozreli na Travisa za mnou. Spojili si dve a dve dohromady. S úsmevom som prikývla a otočila sa na Travisa. Ten sa na nich pobavene uškrnul a mávol im.
"Čavte, som Travis, ten úžasný a dlho neprítomný brat."
"Neberte ho vážne! Až taký úžasný zase nie je," zasmiala sa Aileen a škodoradostne mu vyplazila jazyk. Len som pretočila očami a ďalej v dave hľadala Alexa. Aileen zatiaľ predstavovala. "Toto sú Berry a Jack."
"A ty ho odkiaľ poznáš, Aileen?" vyhŕkla Berry prekvapene, nehľadiac na slušné správanie. Všimla som si, ako Aileen pokrčila plecami a postavila sa vedľa mňa.
"To nie je dôležité, Berry. Teraz je najdôležitejšie, aby sme dostali našu malú Jerry k Alexovi, nech mu povie, čo má na srdci..." usmiala sa šibalsky a postrapatila mi dôkladne učesané vlasy. Škaredo som na ňu zazrela. Takýmto tempom bude o 5 minút vedieť celá škola, že bláznivo milujem Alexa.
"Tak to ste potom na zlom mieste. Alex dnes nešiel do školy, pretože má zajtra skúšky a nič nevie. Celý týždeň sa učí ako najväčší bifľoš na svete..." zasmial sa Jack a všetci sme sa na neho ostro zahľadeli. Prestal sa smiať. "Asi som to mal povedať hneď na začiatku, čo?"
"Došľaka," zahrešila som a zúfalo si prehrabla vlasy. Bože, skúšaš moje city a odhodlanie? Takýmto spôsobom sa ako prvá dostanem do blázinca a aj to len preto, že som nemala tú guráž povedať človeku, ktorého ľúbim, že ho ľúbim. Smiešne.
"Hádam to nechceš len kvôli tomu vzdať, Jerrs!" ozval sa Travis a keď som sa na neho pochybovačne pozrela, zdvihol obočie.
"Môžeš ho ísť pozrieť do bytu, dám ti kľúče a prekvap ho. Bude rád," navrhol Jack a už vyťahoval svoj zväzok kľúčov, na ktorých mal až DVA kľúče. "Zamestnám chalanov, budeme preč až do večera, takže môžete robiť, čo len chcete."
"S tou voľnosťou by som to nepreháňal," poznamenal Travis, nezaprel v sebe brata. Jeho narážka mi však prišla zábavná, spomenula som si na to, ako takmer Jeffreyho zabil, keď zistil, že sme spolu spali.
"Nechaj ju," plesla ho po hlave Aileen a žmurkla na mňa. Začervenala som sa a rýchlo zhrabla Jackov kľúč predtým, ako by každý začal filozofovať nad tým, čo by sme s Alexom začali robiť v byte. Rozlúčila som sa s nimi a otočila sa na odchod. Keď som bola desať krokov od nich, náhle som sa zvrtla.
"HEJ, AILEEN! Daj mi bacha na brata!"
"Spoľahni sa, myška!" zasalutovala ako americký vojak a zobrala Travisa za ruku. "Ani ho nepustím!"
"Tak som to nemyslela," zašomrala som si popod nos a pretočila očami. Otočila som sa a vybrala sa smerom do najvzdialenejšieho kúta od centra Warrenu. Alexovu bytovku som spoznala takmer hneď, ako som sa k nej priblížila; mala som z nej zaujímavé spomienky. Očami som vyhľadala poschodie, na ktorom bývali a keď som uvidela otvorené okno, vedela som, že je niekto doma. Otvorila som si vchodové dvere, vybehla hore a potichu otvorila aj dvere do bytu. Bolo to však ťažké, narobila som plno hluku, no z bytu sa aj tak nikto neozval. Začalo mi to byť podozrivé, vyzula som sa a vyzliekla si kabát so šálom, a potichu postupovala bytom.
Vliezla som do obývačky, v ktorej sa znášal cigaretový dym (to preto to otvorené okno) a uvidela Alexa spiaceho v nepohodlnej polohe na gauči. Opieral sa hlavou o zbalený batoh, mal na sebe džínsy a dokonca aj čiapku. Buď niekde bol alebo sa niekam chystal.
Podišla som k nemu a kľakla si pri jeho tvár. Pozorovala som, ako spokojne odfukuje, ako sa tvári a ako má strnulo založené ruky na hrudi. Akoby mu bola zima. Podišla som k oknu a zatvorila ho aj napriek tomu, že ešte cigaretový dym nebol dobre vyvetraný. Potom som si sadla do kresla a uvažovala, či ho mám zobudiť alebo nechať spať. Rozhodla som sa pre druhú možnosť, chcela som ešte chvíľu času predtým, ako sa mu priznám so svojimi citmi. Náhle mnou lomcoval strach. Schúlila som sa v kresle do klbka a zatvorila oči. Neuvedomila som si, že zaspím.

. . .

Náhly vnútorný pocit, ktorý sa mi nepáčil, ma prebudil z môjho slabého spánku. Nepokojne som zamrkala viečkami, nahnevane zabručala a pretiahla sa ako mačka. Mala som stŕpnuté telo. Ospalo som otvorila oči a náhle sa zľakla, pretože priamo oproti mne na gauči sedel Alex a pozeral sa na mňa. Neusmieval sa, len pozeral.
Jeho pozícia sa mi nepáčila. Bol predklonený a lakte mal opreté o kolená. Úpenlivo nad niečím rozmýšľal, mračil sa a mňa tým pohľadom desil. Už na sebe nemal nohavice, ani čiapku. Vlasy mal klasicky rozhodené po celej hlave a sivé tepláky mu zakrývali umelé papuče.
"Ako si sa sem dostala?" spýtal sa, keď sa očami ubezpečil, že som dostatočne prebudená na to, aby som ho mohla vnímať. Chvíľu som mlčala, pretože som sa snažila na gauči posadiť a dostať sa z veľmi nepohodlnej polohy. Nakoniec som však na neho uprela svoj zrak a odpovedala.
"Jack mi požičal svoje kľúče. Mala som ťa prekvapiť."
"Mám pocit, že som skôr prekvapil ja teba," poznamenal pokojne. Aj by som sa na jeho poznámke zasmiala, nebyť jeho divného pohľadu. "Ale aj ty si ma prekvapila. Vidieť po prebudení človeka, ktorý sa sem nemal ako dostať, je dosť strašidelné. Myslel som si, že si vyvalila dvere..."
"Na to by som nemala silu," uchechtla som sa a poškrabala si nos. "Prečo si dnes nebol v škole? Naozaj si sa učil?"
"Prečo ťa to zaujíma?" zamračil sa a mne tým spôsobil dosť vážne obavy. Takto som si našu konverzáciu nepredstavovala. V mojich snoch som sa mu mala hodiť okolo krku, vyprosiť si odpustenie a hneď, ako by mi ho udelil, by som sa mu vrhla na pery. Takto som schopná len zazerania.
"Pretože som ťa čakala pred školou hodinu a nebol si tam!" odsekla som mierne jedovato. Jeho otázka ma nahnevala.
"Prečo si ma čakala? Mala si mi zavolať a dohodnúť sa na stretnutí..."
"TY si mi mal zavolať, dopekla!" prudko som sa postavila a prešla k oknu, aby som ho otvorila. Náhle mi bolo teplo. "Mal si sa o mňa starať! Mal si sa pýtať, prečo som tak náhle odišla z parku a či som vôbec v poriadku! Mal si sa zaujímať!"
Alex mlčal a prekvapene na mňa zazeral. Zúrila som, vyšli zo mňa všetky obavy, na ktoré som v posledných dňoch intenzívne myslela. Každú chvíľu som si v nemocnici kontrolovala, či nemám od neho zmeškaný hovor alebo neprijatú správu. Aké bolo moje sklamanie, keď môj displej bol prázdny?
"Všetko, čo si mi narozprával, boli kecy a ja hlúpa som im uverila! Veď prečo by si chcel malú zničenú trosku, ktorej umreli rodičia a brat zostal v kóme?! Mohla som si myslieť, že som pre teba bezcenná..." hovorila som rozčúlene, takmer sa triasla od hnevu. Stála som však pri okne, z ktorého sálala zima, takže moje trasenie mohlo byť kľudne aj zo zimy.
"Jersey, spomaľ na moment!" prerušil ma Alex a postavil sa. Dvoma veľkými krokmi prešiel ku mne a chytil ma tvrdo za ramená. "Všetko, čo som predtým povedal, som myslel vážne! To ty si sa so mnou zahrávala a pri najbližšej príležitosti utiekla k tomu tvojmu frajerovi z Ohia!"
Zmätene som zamrkala viečkami a nechápala, čo hovorí. "Čože?"
"V tom parku. Vtedy, keď si tak náhle zdúchla s Davom..."
"Môj brat sa prebral z kómy," vysvetlila som potichu a pozerala na neho ako kávou obarená. "Celé týždne s nikým nehovoril, bol v Clevelandskom ústave a starali sa o neho. A pred týždňom sa prebral..."
"Ty máš brata?" šepol prekvapene a o krok ustúpil. Ja som si však náhle uvedomila, čo predtým povedal.
"Ty si si myslel, že som utiekla za bývalým frajerom? Že sa mu niečo stalo a že som mu utekala na pomoc? Bože, Alex! To ma uráža!" vyštekla som nahnevane a oči sa mi hnevom zúžili. "S Jeffreym nie som v kontakte od momentu, ako som narazila do toho prekliateho auta a zabila rodičov!"
"Jerry..."
"Preboha, tak toto si o mne myslíš?" zalapala som po dychu a nad novým scenárom situácie bolestne zavrela oči. Toto som nechcela vedieť. Takto som nechcela skončiť. Bolela ma myšlienka, že si o mne Alex myslí takéto veci.
Odrazu som však bola v jeho objatí. Pritisol si ma na hruď a tuho ma objal svojimi rukami.
"Prepáč mi to... Konal som unáhlene, som hlupák! Mal som ti zavolať..." šepol mi do ucha naozaj kajúcnym hlasom. Verila som, že mu je to ľúto, ale tá páliaca myšlienka z mojej hlavy len tak ľahko nezmizla.
"Myslel som si, že si proste utiekla, že si nechcela so mnou byť. Vieš, keď som ťa videl s Davom odchádzať, myslel som si, že som ťa nejako vyplašil alebo čo..."
Hneď som sa mu vymanila z náruče. Vzhliadla som a pozrela sa mu do očí. Cítila som, že mi po tvári tečú slzy, ale uvedomila som si ich až vtedy, keď mi ich začal prstami stierať.
"Moje myšlienky boli naozaj katastrofálne," uchechtol sa. "Celý týždeň som sa sotva niečo naučil zo školy, chalanov som neustále mordoval svojou zlou náladou, ktorú si mi spôsobila."
"Ospravedlňujem sa," šepla som a zaborila si tvár do jeho hrude. "Som taká hlúpa. Mala som ti o Travisovi povedať už skôr, veď je to môj brat, moja súčasť, o ktorej si mal právo vedieť."
"Môžeš mi o ňom povedať teraz," usmial sa a ja som na neho opäť zdvihla svoje uslzené oči. Pojašene som zakrútila hlavou a začervenala sa. Rýchlo, aby som si to nerozmyslela, som sa pozdvihla na špičkách a aj keď ma tuho objímal, vytiahla som sa až k jeho perám a pobozkala ho. Dlaňami som zajala jeho tvár v nežnom zovretí a chvíľu sa neodtiahla. Potom som sa s obavami odtiahla a pozrela na neho. Chcel niečo povedať, no ja som ho predbehla.
"Ľúbim ťa," vyhŕkla som a bola by som sa z obáv zbláznila, keby sa hneď po mojich slovách neusmial a nevydýchol si. "To som ti sem prišla povedať."
"Prečo si mi to nemohla povedať už predtým? Nemusela si na mňa toľko kričať," usmial sa a potom ma rýchlo pobozkal, možno aby si to ani jeden z nás nerozmyslel.
A od tejto chvíle sa to konečne podobalo mojím predstavám.


------------------------------------------------------

> 21. kapitola

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 zuzu zuzu | 25. července 2012 v 14:23 | Reagovat

Ronnie!;) to je zlata kapitola;) ja by som sa asi v takej situacii nenechala v hneve len tak zastavit ;)

2 Sendy Sendy | Web | 26. července 2012 v 20:00 | Reagovat

júúú... úžasná kapitola... milujem takéto sladké kapitoly a zmierenia... :-)

3 ElfMaya ElfMaya | E-mail | Web | 26. července 2012 v 21:08 | Reagovat

Ty chlapy jsou ale tupci. Měla nejdřívě trošku profackovat, ale takhle se mi to líbilo. Good job! :-D

4 Chii^^ Chii^^ | Web | 26. července 2012 v 23:37 | Reagovat

Uíííp!! Jerry je pako.. Alex je pako.. Oba jsou a hoděj se k sobě :D  Jáj to bylo roztomilý :-D
A i ječení k životu patří. Tak.
Jsem zvědavá, jak se Aileen postará o Travise. :D Myslím, že se dostal do dobrých rukou =))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama