14. kapitola - Kolumbijská.

15. srpna 2010 v 22:11 | Ronnie ® |  Náhoda? Nie. OSUD!!!
denbjf
Zdravím!

Ako sa máte? Prinášam ako posol dobrých správ nový dielik :)

Hádam si ho užijete, ja som naň strašne hrdá! Zdá sa mi perfketne zlatý! :) No posúďte sami... :)


14. kapitola - Kolumbijská.

Predtým, ako som sa prezliekla som musela zbehnúť dole do obývačky pre kufre, kde som mala všetky veci. Až potom som sa začala konečne prezliekať. Dala som si tmavé jeansy a jedno voľné tričko, ktoré mi na ramenách už bolo také široké, že mi padlo trošku dole a videlo mi časť podprdy. Zamaskovala som to sčasti veľkými náhrdelníkmi a nakoniec som to vzdala a povedala si, že si beriem aj tak bundu. Ja viem, že je koniec júla a malo by tu byť teplo, no ak je toto teplo, tak ja potom neviem.
andy
"Andy?" zaklopal mi na dvere Kellan a nakukol do mojej izby.
"Hmp?" pozrela som sa na neho a akurát si dávala tie korále.
"Mali by sme ísť umyť aj moje auto, lebo by sa už zišlo, keď ideme do Michiganu. Je zaparkované o dva bloky ďalej, aby novinári neprišli na tento byt. Zastavíme sa v umývačke?" spýtal sa a posadil sa na mojej posteli.
"Mne je jedno," pokrčila som plecami. "A nemohla by som ja zajtra šoférovať?" spýtala som sa so širokým úsmevom.
"Rozhodne nie, veď nepoznáš cestu!" povedal a ja som sa zasmiala.
"Tak mi budete hovoriť, kade mám ísť. Vieš, ako dlho som už neriadila auto?" povedala som zúfalo a on sa zasmial.
"A máš vôbec vodičák?"
kellan
spýtal sa neveriaco a ja som hrdo povedala, že áno, mám!
"Ale aj tak by som bol radšej, keby si nešoférovala," povedal a ja som si vzdychla. Prešla som k nemu, sadla som si mu na kolená a on ma objal okolo pásu.
"Prečo?"
"Čo keď sa niečo stane? A aj tak nebudeš vedieť, kade máš ísť. Ani ja som tam ešte nebol a som si istý, že mám viac skúseností s autami ako ty," podotkol a ja som sa zarazila.
"Ako vieš, že mám menej skúseností s autami?" zdvihla som obočie a on sa zasmial.
"Lebo som starší o tri roky," pretočil očami a ja som sa zasmiala.
"No dobre," vzdychla som si a snažila som sa postaviť, ale on ma nechcel pustiť.
"Nevadí?" pohladil ma po líci a ja som zakrútila hlavou.
"Jasné, že nie," usmiala som sa a on ma pobozkal.
"Tak poďme," usmial sa a obaja sme sa postavili. Zbehli sme schody a tam som skoro narazila do Kellanovho kufra. Zasmiala som sa a nemotorne ho obišla. Dixi musela zostať doma, čo jej veľmi vadilo a potom som ja zobrala Ashin jeden kufor a druhý zobral Kellan aj so svojím. Zamkli sme a dotrieskali sme sa dole na ulicu. Naozaj bolo celkom chladno a my sme dobre urobili, že sme si dali bundy. Kellan vyzeral naozaj skvelo. Mal červené tričko, na ňom bundu a červený šálik a potom obyčajné jeansy. Na chlapa sa dobre obliekal, to musím uznať.
Spolu s kuframi sme sa trieskali o blok ďalej do práčovne, kde sme ich nechali a dopredu sme zaplatili za to, aby to do zajtra bolo vypraté a suché. Samozrejme, platil Kellan. Ešteže som tam nemala svoje veci a sčasti ho to ochránilo od môjho hnevu. Vyšli sme z práčovne a Kellan ma hneď zobral za ruku. Mal ju takú veľkú a takú hrejivú. Neodolala som a musela som ho pobozkať. Za cesty sme to urobili niekoľkokrát, kým sme sa dostali k jeho autu - čiernemu audi. Nasadla som na miesto spolu sediaceho a Kellan hneď vyrazil. Chvíľu nám trvalo, kým sme sa dostali do centra mesta a potom z tadiaľ sme sa dostali až do troch zápchok. Ale brali sme to optimisticky. Zabávali sme sa a komentovali okoloidúcich, alebo naštvaných vodičov.
Dostali sme sa ku Kolumbijskej a zaparkovali hneď pred ňou, keďže sa tam uvoľnilo miesto. Študenti ešte v škole boli, keďže boli len tri hodiny. Táto vysoká dosť ukracuje ľudí o čas! Vystúpili sme obaja a zase ruka v ruke sme vošli do školy. Viacero hláv sa za nami otáčalo a následne som počula šepkanie: Aha, to je on! alebo To je Kellan Lutz, ten z Twilightu!
"Asi som mal zostať v aute," pošepol mi Kellan a ja som sa na neho usmiala.
"To je v pohode. Pokiaľ sa tu žiadna baba na teba nevrhne, tak sa cez to prenesiem," usmiala som sa a on sa krátko zasmial. Mierili sme hneď za dekanom, ktorý ma už celkom poznal, lebo ako prváčka som dosť pomáhala z organizovaním rôznych akcií. Vtedy som bola do toho strašne žhavá, no dnes ma to už veľmi neberie. Aj u neho som si pozastavila štúdium. Zastali sme pred jeho kanceláriou a pozrela som sa na Kellana.
"Počkáš ma tu?" spýtala som sa ho a on prikývol.
"Samozrejme. Prezriem si zatiaľ tie vaše legendy na stenách," usmial sa a mykol hlavu k obrazom, na ktorých boli zakladatelia školy.
"Drž mi palce," usmiala som sa a krátko ho pobozkala. Potom som ho pustila a zaklopala som na dvere. Ozvalo sa vstúpte a ja som teda vošla.
"Dobrý deň, som Andy Jonesová a rada by som hovorila o svojom štúdiu s pánom dekanom. Potrebujem si ho znova obnoviť," usmiala som sa na pani pri stole, ktorá bola jeho asistentka. Dekan bol až o miestnosť ďalej.
"Volala ste?" spýtala sa a pozrela sa na mňa milo.
"Áno, pred dvoma dňami. Mala som prísť zajtra, ale odchádzam do iného štátu, takže by som to nestihla," usmiala som sa.
"To je v poriadku, hlavne že ste volala. Dekan je teraz ešte na hodine, neviem, čo mu tak dlho trvá, ale hneď ako príde, tak vás zavolám dnu. Dnes s ním nemá hovoriť žiadny študent," usmiala sa na mňa a ja som prikývla.
"Dobre, počkám vonku. Ďakujem," usmiala som sa a vyšla som von. Poobzerala som sa po chodbe, kde sa to hemžilo študentmi ako v obchodnom centre a snažila som sa nájsť Kellana. Pozeral si veľmi nenápadne jeden obraz a potom veľmi nenápadne prešiel k ďalšiemu. Zasmiala som sa a prešla som k nemu. Dalo mi to riadnu prácu, keďže som sa predierala ako nejaký blázon pomedzi ľudí, ktorí sa náhlili na ďalšiu prednášku.
"Snažíš sa byť nenápadný?" ďugla som do neho a on sa na mňa hneď pozrel.
"Hej, už ma tu jedna staršia žena dosť obzerala," uškrnul sa. "Už si hotová? Nejako si skoro vonku," poznamenal.
"Nie, ešte tam nie je. Mám tu počkať," povedala som a pozrela som sa na obraz pred sebou.
"Teraz by si mi mala dať riadnu prednášku o tomto človeku," povedal pobavene a ja som sa zaškerila.
"Veľmi rada, ale to by som najprv musela vedieť, kto je to!" povedala som a on sa začal rehotať.
"A že študentka," zasmial sa.
"Ja som tá pravá študentka," pretočila som očami a poobzerala som sa po chodbe. Už sa začala trošku vyprázdňovať, študenti už išli na prednášky. Onedlho sme zostali na chodbe takmer sami.
"Je to tu dosť preľudnené," poznamenal a vložil si ruky do vreciek.
"Hej, to teda je. A presne takto to vyzerá, keď sa pokúšam dostať na obed. A ver tomu, že do týždňa sa tam dostanem až dvakrát," povedala som. "A potom dôjdem domov taká hladná, že by som najradšej zjedla aj našu milovanú Dixi," dodala som.
"Mal by som sa báť?" uškrnul sa a ja som sa zasmiala. Vtom začal chodbou kráčať pán dekan a už z diaľky si ma všimol.
"Andy Jonesová! Ja som sa dočkal," zvolal nadšene a hneď smeroval k nám.
"Samozrejme, ja som vám vravela, že sa vrátim!" usmiala som sa a počkala, kým k nám príde. Hneď ma priateľsky objal a musím povedať, že takto priateľsky sa nesprával ku všetkým študentom. Iba k tým, čo mal v obľube.
"Ale neznela si veľmi presvedčivo," povedal, keď ma doobjímal. Potom sa pozrel na Kellana a srdečne sa usmial. "A kto je tento mladý muž?"
"To je môj priateľ, Kellan Lutz," predstavila som ho a Kellan sa uvoľnene usmial.
"Takže sú chýry pravdivé! Som rád, že vás spoznávam," natiahol dekan ruku ku Kellanovi a on si s ním potriasol. "Som pán Roberts, ale všetci ma tu volajú dekan," usmial sa na neho a ja som sa hrdo zatvárila.
"Aj ja vás rád spoznávam, máte skvelú školu!" povedal Kellan a dekan sa zasmial.
"To hej. Vlastne, ani nepoznám polovicu z jej zakladateľov," povedal a všetci sme sa zasmiali.
"Ja som na tom podobne," usmiala som sa pobavene a on mávol rukou.
"Na tom nezáleží. Keby to niekto chcel, aby sme to vedeli, tak by to bolo v osnovách, no nie?" povedal. "Tak, Andy. Prišla si si obnoviť vysokú?" pozrel sa na mňa a ja som prikývla.
"Áno, a zároveň si aj zmeniť štipendium," povedala som a jeho prekvapila.
"A načo? Myslel som si, že tu s nami pobudneš ešte dva krásne roky a budeš mi pomáhať s akciami," povedal zarazene a ja som sa usmiala.
"Veď aj budem. Len chcem vysokú ukončiť skorej," vysvetlila som a on chápavo prikývol.
"Chápem, veľa študentov využíva túto možnosť a vlastne, ani sa nečudujem. Bola len otázka času, kedy na to prídeš aj ty. Aj keď je to veľká škoda," vzdychol si a potom sa zase široko usmial. Bol to hravý človek. "Tak poďte dovnútra. Tam to všetko preberieme," usmial sa na nás a potom sa otočil na odchod do svojej kancelárie.
"Ja radšej počkám tu," povedal Kellan, ale dekan sa na neho pozrel a usmial sa.
"Poďte aj vy, Kellan, lebo vás tu ešte nájdu naše študentky a neviem, či vás Andy vrátia živého alebo aspoň v normálnom stave," povedal pobavene a ja som sa zasmiala. Zobrala som Kellana za ruku a spolu sme vošli do dekanovej kancelárie cez miestnosť jeho asistentky. Rukou nám naznačil, aby sme si posadali pred jeho veľký dubový stôl, na ktorom mal množstvo papierov a vecí, ktoré som ani ja nevedela identifikovať.
"Tak, hovoríš, že by si chcela naše špeciálne štipendium, áno?" povedal a pritom hľadal v šuplíkoch nejaký papier.
"Áno," prikývla som a slušne som prehodila pravú nohu cez ľavú. Cítila som sa strašne divne, lebo takto som nikdy sama od seba nesedela. Najlepší sed pre mňa bolo rozvalenie. Kellan si so záujmom prezeral kanceláriu a ja som hľadela na dekana.
"Nechceš si to predsa len ešte rozmyslieť?" spýtal sa ma zamyslene a vytiahol nejaké dva papiere spojené spinkou.
"Ani nie," zasmiala som sa.
"No tak dobre. Tieto dva papiere vyplň a potom sa tam dole podpíš. Viem, že si už splatila aj tretí ročník Kolumbijskej, takže sa ti to preráta do tohto semestra a budeš musieť splatiť len malú čiastku, lebo toto štipendium je oveľa väčšie, keďže spája dva veľké semestre. Tam dole potom napíš dátum, kedy pošleš zvyšné peniaze. No a, ešte jednu vec. Nemôžem ťa pustiť do ďalšieho semestra bez toho, aby si neurobila skúšky z druhého ročníka. Vieš dobre, že si odišla tesne pred nimi a stopla si si štúdium. Musíš myslieť na to, že aspoň do mesiaca ich musíš urobiť," vysvetľoval mi všetko okolo môjho ďalšieho štúdia.
"Mhm, myslím na to. Nebojte sa, ja ich urobím. Kedy je najbližšia skúška?" spýtala som sa a pritom si zobrala tie dva papiere.
"O dva týždne v štvrtok!" pozrel sa na nástenku a potom na mňa. "Stihneš si dovtedy prejsť posledné prednášky?"
"Skúsim. Len nemám materiály z posledných troch," zamyslela som sa a on sa začal prehrabovať vo svojich papieroch.
"Tu máš, prednášky od ekonomiky. Tie ostatné si musíš ale zohnať sama," usmial sa na mňa a ja som bola rada, že mám aspoň tieto.
"Ďakujem veľmi pekne," usmiala som sa na neho a on mávol rukou.
"To je v poriadku," rozvalil sa na kresle. "Teraz už vyplň tie papiere, nech to máš za sebou. Kellan," povedal a otočil sa na Kellana, ktorý mu okamžite venoval pozornosť. Dekan sa ho začal vypytovať na nakrúcanie a na jeho život, pričom ja som vyplňovala tie papiere. Kellan bol úplne normálny, uvoľnený a dokonca sa aj s dekanom zabával ako dávni priatelia. Očkom som prešla po papieroch a zrak mi padol na čiastku peňazí, ktoré ešte musím zaplatiť. Fúha, nebolo toho málo. A ja som na účte už pomaly nič nemala. Ale rodičia povedali, že mi celú školu zaplatia, takže im len zavolám a oni to hádam splatia. A ak nie, musím si nájsť prácu. Už to aj tak takto ďalej nepôjde. Potrebovala som sa uvoľniť a aj som to urobila. Vyložila som si nohy na sedačku, na ktorej som sedela, založila som si vlasy za ušami a začala som vypĺňať papiere. Meno, priezvisko, vek, adresa, dátum narodenia... a podobné frázy. Nakoniec som to už mala o niekoľko minút hotové a podala som to vyplnené dekanovi, ktorý sa veselo zabával s Kellanom.
"Hotovo?" zdvihol obočie a očami prešiel po papieroch. Zastavil sa až na dátume, kedy zaplatím zvyšné peniaze. "Andy, toto nie je malá čiastka, v pohode to stačí, ak to zaplatíš aj na budúci rok. Veď tretí semester zaplatený máš a štipendium ti kryje polovicu štvrtého. Veľmi to nesúri," povedal, ale ja som sa usmiala.
"To je v poriadku, chcem byť na čistom, keď sem nastúpim... znova," povedala som a on nemal inú možnosť, ako prikývnuť. Dal na tie papiere pár pečiatok, potom svoj podpis a ešte nejaké údaje.
"No dobre, je to hotové. Spravíš potom v štvrtok skúšky a dones mi tvoje výsledky. Stačí, ak ich spravíš na Céčka, ale ako ťa poznám, zase sa budeš niekoľko dní drviť a donesieš mi samé Áčka. No a potom už môžeš normálne nabehnúť od ďalšieho pondelka na vyučovanie," usmial sa na mňa a ja som prikývla.
"No dobre," usmiala som sa. "To je teda všetko?"
"Áno, to je všetko," prikývol.
"Dobre teda, tak my pôjdeme," usmiala som sa a aj s Kellanom sme sa postavili. Dekan sa postavil tiež a prešiel k nám okolo stolu.
"Jasné, užite si ešte posledné dni prázdnin, Andy!" usmial sa na mňa a na rozlúčku ma priateľsky objal. Potom sa otočil ku Kellanovi a s ním si podal rukou. "Aj vám prajem všetko dobré do budúcnosti, Kellan. Nech vám to vyjde," usmial sa a pohľadom skočil aj ku mne.
"Ďakujem, rád som vás spoznal," usmial sa Kellan a dekan nás odprevadil až k dverám asistentkinej kancelárie. Tá sa na nás všetkých príjemne usmiala a mykla nám hlavou na rozlúčku. Potom sme sa ešte raz rozlúčili s dekanom a išli sme chodbou smerom k schodom.
"Príjemný chlapík," poznamenal Kellan a ja som sa na neho usmiala.
"Ja viem. A to si ho ešte nevidel na akciách, ako sa zabáva a tým zabáva aj všetkých ostatných a hlavne akcionárov," poznamenala som a Kellan sa zasmial.
"Zaujímavé, vôbec mi nepripadá ako riaditeľ tejto univerzity," povedal a znova ma chytil za ruku. "A ako sa k tebe milo správa, z kade sa poznáte?" zaujímal sa.
"To je už dávno. V prvom ročníku som sa veľmi rada zapájala do organizovania každej jednej možnej akcie a vlastne, bola som strepaná všade. A on si ma vďaka mojim červeným vlasom zapamätal a vždy ma už všade volá," vysvetlila som.
"A to je dobre, nie?"
"No hej, aspoň mám viac bodov. Ale ja to rada robím, baví ma to, aj keď nie tak, ako v prváku," usmiala som sa a zahli sme po schodoch dole. "Koľko sme tu boli?" spýtala som sa ho a on zdvihol naše ruky a pozrel sa na svoje hodinky, ktoré mal na zápästí. Pýtala som sa preto, lebo už zase začali vychádzať z učební študenti.
"Niečo okolo hodinky, nie dlho!" usmial sa a objal ma okolo pásu. "Kam ideme teraz?" spýtal sa ma a ja som sa zasmiala.
"Neviem, aké máš plány?" kukla som sa na neho a on sa už nadychoval, že niečo povie, ale niekto zakričal jeho meno a on vystrúhal takú divnú grimasu, že som sa na ňom riadne rozosmiala. Otočili sme sa a vtom k nám pribehla jedna malá partia piatich báb a dožadovali sa jeho podpisu. Kellan sa na ne milo usmial a všetkým sa popodpisoval na časopisy, zdrapy papierov alebo na ruky. Extrém! A potom jedna milá doterná blondínka zahlásila, že by sa mali každá s ním na pamiatku odfotiť, a tak nasledovalo ešte fotenie. Baby sa ne neho vešali ako keby boli modelky s dokonalými mierami, ale pritom to boli ešte mladšie baby odo mňa. Postávala som bokom a pobavene som sa usmievala. Skončilo sa to pomerne rýchlo, aj keď to dosť trvalo. Baby mali ešte ďalšie požiadavky, ale Kellan sa už vymotal z ich ostrých pazúrov s výhovorkou, že sa ponáhľame, schmatol ma za ruku a upaľovali sme von zo školy. Rýchlym krokom sme vyšli na dvor a tam sme už spomalili.
"Prepáč," kukol sa na mňa veľmi vinne, ale ja som sa len zasmiala a mávla rukou.
"To je v pohode," usmiala som sa a objala ho okolo pásu. "Veď som hovorila, že to zvládnem, pokiaľ sa na teba nevrhnú a zatiaľ vyzeráš normálne," dodala som a on sa zasmial.
"Máš to so mnou ťažké," vzdychol si pobavene a ja som prikývla.
"Hej, to mám, ale o čom je život? A vieš, aká som. Aspoň mám nejaké vzrúšo," zasmiala som sa a on sa pobavene sklonil ku mne a pobozkal ma. Zrazu niečo blesklo a my sme sa hneď od seba odtiahli. Na konci ulici už k nám bežali novinári s fotoaparátmi. Hold, nejaká baba dala informáciu, že sme v Kolumbijskej. Milé od nich.
"Nasadni," povedal rýchlo Kellan a ja som poslúchla. Hneď som nasadla a zabuchla za sebou dvere. Kellan obišiel auto a nasadol tiež veľmi rýchlo. Naštartoval a musel čakať, kým by sa zaradil do premávky. To už k nám stihli prísť novinári a cvakali ako o dušu.
"Mal by si si dať čierne sklá. Chápeš, len pre bezpečnosť," poznamenala som a kukla som sa na neho s úsmevom. "Každý nás vidí a ktovie čo ešte budeme v tomto aute robiť," pokrčila som plecami a on sa zasmial. Prudko zvrtol volant a zaradil sa do premávky. Unikli sme im.
"A čo by si tu ešte chcela robiť?" spýtal sa pobavene a pozrel sa na mňa. Zase sme sa dostali do zápchy.
"Ja neviem, flámovať alebo konštruovať bombu," zasmiala som sa a jeho pobavila. Viem, na čo myslel, ale ja som to obrátila na žart.
"Dneska to nemalo chybu," povedal po chvíli Kellan a pozeral sa von oknom.
"Mne to nevadí, Kellan!" usmiala som sa na neho a on sa na mňa pozrel.
"Takže nie si naštvaná?" zdvihol obočie.
"A prečo? Sú to len novinári, ktorí chcú vedieť o tvojom živote všetko a ty im nerozkážeš, aby to nerobili. Dobre, neznášam ich, ale ja s tým nemôžem nič robiť. A dnes vyzeráme celkom dobre, tak prečo by si nás nemohli odfotiť? Pokiaľ nevyzerám ako červená paradajka, tak je to v pohode," usmiala som sa a on sa na mňa chvíľku pozeral. "Čo je?" zasmiala som sa.
"Ja neviem, myslel som si, že budeš z duše nenávidieť, keď nás niekto odfotí. Vieš, kvôli tej premiére," podotkol a mne úsmev pohasol.
"Aha," oprela som si hlavu o sedadlo. "No vieš, pokiaľ budem na tej fotke po tvojom boku ja, a nie nejaká iná žena, tak mi to nevadí," vysvetlila som a on sa usmial. Mali sme červenú, takže sa mohol ku mne nahnúť a nežne ma pobozkať.
"Už nikdy nebude žiadna iná žena, to ti prisahám!" zašepkal a ja som sa usmiala.
"To je od teba pekné," usmiala som sa a ukázala som na semafor. "Zelená," zasmiala som sa a Kellan s pobaveným výrazom vyrazil. Išli sme umyť auto do jednej auto umývačky a kým sa auto umývalo, my sme sedeli na obrubníku a rozprávali sa.
Potom ma zobral na obed do talianskej reštaurácie už pri našom bloku a zaparkovali sme riadne ďalej od nášho bytu. Táto reštaurácia bola veľmi drahá, ale hrdinsky som to prelúskla. Dali sme si obaja pizzu a pri tom debatovali o ceste do Michiganu. Samozrejme, zase som neobstála pri tom, že by som ja šoférovala, ale nevadí. Ja to nejako ešte dám. Keď sme už boli plní a najedení, Kellan zaplatil a pomaly sme vyšli na ulicu. Nebolo veľa ľudí na ulici a aj keby boli, tak by ma to veľmi netrápilo. Trošku sme zašli ďalej od tej drahej reštiky a potom sme sa s Kellanom začali doťahovať. Bláznili sme sa, strkali do seba na ulici a ja som napokon bláznivo vyskočila na jeho chrbát. Zase.
"Z tadeto je taký skvelý výhľad," zasmiala som sa. "Vidím až do Texasu," povedala som a Kellan sa zasmial.
"No vidíš, aký ja mám stále výhľad," povedal a ja som ho buchla do ramena.
andy a kellan alias zanessa :)
"Zas až taký vysoký nie si," podotkla som a objala ho okolo krku. Oprela som si hlavu o jeho rameno a on ma držal za stehná, ktoré som mala obtočené okolo jeho pásu. (ako na obrázku!) Prechádzali sme okolo ľudí, ktorí sa na nás pobavene pozerali a prišli sme im smiešny! Aspoň že len to. Kellan ma vyniesol až hore a tam som už zoskočila a prešla do bytu sama. Pokrok, čo? Dixi začala hneď štekať a krútiť chvostom ako najatá a hneď dolapila Kellana, ktorý sa s ňou začal maznať. Mal ju strašne rád. Keď sme vstúpila do obývačky, Jack a Ashley na nej ležali, muchlovali sa a pritom kukali niečo v telke.
"Ahojte hrdličky," usmiala som sa na nich a kukla, čo dávajú. Ashley sa mierne odtiahla a kukla na nás.
"Ahojte, kde ste boli tak dlho? Vybavili ste?" spýtala sa a ja som prikývla.
"Jasné, veci sa perú, auto je umyté a škola je vybavená!" usmiala som sa a zašla som do kuchyne.
"Ste hladní?" zakričala som a dostalo sa my tri hlasné áno! Len som sa zachichotala a nazrela do chladničky. Kellan prišiel za mnou do kuchyne, sadol si za stôl a spolu sme riešili krížovku, ktorá bola v novinách, zatiaľ čo som ja pripravovala niečo na večeru. Tých dvoch sme nechali, nech si užívajú. Dixi ležala pod Kellanom a hlasno odfukovala, mierne aj chrapkala. Toto psíča je spokojné len keď sme doma.
Na večeru som pripravila instantnú polievku a zapekané mäso so zemiakmi, na ktorom si všetci pochutili, dokonca aj Dixi, čo vyžobrala od nás, keď sme jedli. Ashley potom umyla riad, zatiaľ čo sme sa všetci rozpŕchli do izieb. Jack do Ashinej samozrejme, Kellan do svojej, ale aj tak sa zakrátko ocitol u mňa a spolu sme si ešte čítali jeho detektívku, ktorú si nedávno kúpil. Aj tak som onedlho zaspala.




Ronnie
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Aiko Aiko | Web | 15. srpna 2010 v 22:36 | Reagovat

Tá kapitola je naozaj zlatá, pôsobí tak kľudne..ale keď takto čítam o Kellanovi, tak sa len pýtam, že či je taký aj naozaj...Aaach asi mu zavolám a spýtam sa ho :-D  :-D

2 Aiko Aiko | Web | 15. srpna 2010 v 22:46 | Reagovat

Berme to pozitívne, vzhľadom na to, že ho nepoznáme, tak si ho aspoň môžeme vysnívať :-)

3 sparry sparry | 15. srpna 2010 v 22:59 | Reagovat

hmm milá kapitolka, taka pohodovo - oddychová, úplne, že pohoda, a aj ten dekan.

4 AndyCullen AndyCullen | Web | 16. srpna 2010 v 9:00 | Reagovat

Máš pravdu ta kapitola je vážně zlatá. :-) Jo a že se kellan oblíká dobře na chlapa, tak to je jasný, ty děláš, jako by to byl normální kluk! :-D  :-D A ta jho fotka je strašně sweet. :-)  :-) A co se týče té fotky Zacaa Vanessy, ta je taky strašně sweet :-) Jak víš, že mám zrovna tuhle ráda?   :-D ;-) Jo a za to s 9. kapitolou Tajemství děkuju, vůbec nevím, proč se mi to tam nezobrazilo... :-)

5 zuzu zuzu | Web | 17. srpna 2010 v 12:32 | Reagovat

toto bola taka pohodička... :) páčilo sa mi, aká z toho šoa bezstarostnosť aspoň na chvíľu... :D a tá fotka kellana.... oooooooooooch 8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama