2. kapitola

21. dubna 2010 v 18:54 | ronnie |  Bloody world!
Ahojte moji milovaní čitatelia!!!

Zase raz som zablúdila na svoj blog a prinášam sem ďalší dielik z mojej novej poviedky. Strašne moc ďakujem za komentáre a aj za to, že ste vôbec komentovali, pre mňa to veľa znamená!! ale to už určite viete, keď stále dávam dôraz na to, aby ste komentovali :D
Takže, prajem príjemné čítanie a tretí diel bude hádam čo najskôr :)

PS: hádam to dokážete prečítať, viem, že píšem dlhé seansy, ale mne sa to aj tak zdá krátke, takže ... :) prajem úspešné prelúskanie :)



2. kapitola


O pár sekúnd sme už boli pred bránou a ja som gombíkom v múre privolala strážcu k bráne.
"Vzduch čistý?" ozvalo sa z reproduktora.
"Oui, l'air pur!" odvetila som po francúzsky, čo bolo heslom toho, že je vzduch čistý. Onedlho sa už brána začala otvárať a my sme prešli ňou do Utópie. Pri okrajoch bola, samozrejme, stráž a nedôverčivo, ale aj užasnuto sa pozerali na mňa a potom na upírov za mnou. Dokonca sa zabudli aj pokloniť, čo bol znak toho, že sú totálne v pomykove.
"Za bránami horia traja upíri. Guľky, čo tam zostali, mi potom doneste!" prikázala som šeptom a išla ďalej. Mlčky som prešla predmestím a už som videla, ako moja mama a tí ostatní dvaja upíri stoja pred vchodom do školy.
"Čo sa stalo?" vychrlila na mňa mama.
"Traja upíri, 19 guliek. Horia pri lese a je to zamaskované. Zranil ma jeden z nich a pij... vlastne naši noví hostia ma zachránili a potom pomohli odpratať zvyšky," vysvetlila som situáciu so sklopenými očami. Hanbila som sa za to, že mi pomohli upíri a že som to nezvládla sama. Jasné, že som nemala šancu, ale moje ambície boli veľké a mama to vedela. Zostala prekvapene stáť a šok jej doslova sršal z očí.
"Ako sa dozvedeli, že sme tu?" spýtala sa potichu a mračila sa.
"To bude asi naša chyba. Cestou sme stretli jedno mladé dievča, ktoré veľmi krvácalo. Snažili sme sa jej pomôcť, ale našli nás upíri a ich zúrivosť, keď zacítili ľudskú krv, nemala medze. Nedokázali sme tomu zabrániť a potom nás asi prenasledovali, no držali si dobrú vzdialenosť na to, aby sme ich nezacítili," vysvetlil nám ten najstarší. Telom mi prešiel smútok, ako vždy, keď som sa dozvedela, že ďalší človek tam vonku zomrel.
"Dobre teda, Carlisle. Idem sa poradiť o tomto s Radou a vy, prosím vás, ošetrite moju dcéru. Vám," pozrela sa na mojich záchrancov, "Ďakujem. Dúfam, že sa vám poďakovala aj Anette," povedala a prísne sa na mňa pozrela. Smutne som sa na ňu pozrela a zase sklopila zrak. Vôbec sa nezaujímala o to, či som zranená, či náhodou neumriem do rána na krvácanie do mozgu alebo či nemám infekciu, alebo či ma dokonca ten sprostý upír nepohrýzol. Bolo jej to jedno. Mojej matke!! Nechápem to. Matka a dcéra majú predsa držať spolu, prečo to nie je tak aj u nás?
"No tak teda dobre, Carlisle prosím, postarajte sa o to!" povedala mierne, ale ja som aj tak vedela, že to prikázala. Potom podišla ku mne a chcela ma pobozkať, ja som sa jej však poklonila a so slovami Počkám vás v nemocnici som sa vracala späť predmestím smerom do nemocnice. Kapucňa, ktorá bola na mojej hlave, bránila, aby náhodou niekto nezistil, že plačem. Tá veselá dcéra, ktorá sa v noci premieňa na chladnú beštiu som ja! A teraz plačem.
"Anette?" objavila sa zrazu vedľa mňa tá malá upírka a milo sa na mňa usmievala.
"Áno?" spýtala som sa šeptom a nenápadne zotrela slzy.
"Som Alice," predstavila sa a milo usmiala. Prekvapila ma tým.
"Ja som Anette, ale to už určite vieš," povedala som. Z druhej strany sa zrazu vynoril ten obrovský a druhý upír, čo mi pomohli.
"A toto je Emmett, môj veľký brat a Jasper, môj priateľ," ukázala na upírov.
"Anette," pozdravila som sa im. Potom sme mlčky ďalej kráčali predmestím až do nemocnice.
"Prečo na vás vôbec nevplýva moja krv?" spýtala som sa priamo po chvíli.
"Už som si myslela, že sa to nespýtaš," zasmial sa Emmett vedľa mňa, ale prestal hneď ako sa na neho Alice škaredo pozrela.
"My sa neživíme ľudskou krvou, ale zvieracou. Lovíme len zvieratá a už veľmi dlho, a preto máme vyvinuté sebaovládanie. Dosť veľké, aspoň u mňa. Ja som nikdy nepila ľudskú krv. My sme vegetariáni!" vysvetlila mi a milo sa pritom usmievala.
"Presne ako z tých kníh," zasmial sa Emmett a pridal sa k nemu aj Jasper.
"Myslíš tie knihy, ktoré zapríčinili toto všetko?" spýtala som sa sarkasticky a oni obaja hneď stíchli. Emmett sa na mňa zamračene pozrel, no nevidel, že ja ho prebodávam chladnými pohľadmi už od začiatku jeho smiechu.
"Presne tie," súhlasil so mnou. Alice mierne zavrčala. Strhla som sa, aj keď som bola na vrčanie upírov zvyknutá. Toto sa mi však na malú Alice nehodilo.
"Prepáč," ospravedlnila sa hneď, ako uvidela, ako mnou trhlo. Ja som len zakrútila hlavou a otvorila dvere na nemocnici. Vedela som, kam mám ísť, lebo som tu už ako malá veľakrát bola. Vedela som, že tu už Carlisle bude, lebo nás niečo tmavé v predmestí predbehlo a ja som tipovala, že to bol on. Tesne pred dverami som zastala a snažila sa ich otvoriť jednou rukou, ale nešlo mi to, lebo boli kovové. To tam už však bol Emmett a s kyslým úsmevom na tvári mi ich otvoril.
"Nech sa páči, madam!" povedal a poklonil sa mi. Zase som ho prebodla vraždiacim pohľadom, čo však zase nevidel. Mlčky som prešla okolo neho a Carlisle ma už čakal.
"Anette, ja som Carlisle, tvoj doktor." Usmial sa na mňa a pokynul mi, aby som si sadla na posteľ.
"Môj doktor?" spýtala som sa, lebo som tomu nechápala.
"Áno, aj tvoj, aj tvojich kamarátov aj všetkých ostatných," usmial sa. Cítila som z neho toľko láskavosti a priateľstva, že som úplne obmäkla.
"Ďakujem vám, že ste sem prišli. Utópijský obyvatelia potrebujú doktora a keď sa to dozvedia, budú nadšení. Myslím, že budete mať v prvých dňoch veľa práce," objasnila som mu.
"To by som bol rád. Aspoň budú všetci vedieť, kam sa obrátiť, keď budú mať s niečím problém," znova sa usmial.
"Čo keby si si dala teraz dole plášť a ukázala mi tú ranu, musí ťa určite dosť bolieť,"
povedal mi a ja som prikývla. Pomaly som si dala dole kapucňu a začala rozopínať gombíky na hrudi. Plášť mi padol na posteľ len z polovice a ja som sa objavila v plnej kráse. Mala som dlhé čierne nohavice, ktoré moje tenučké nohy tesne obopínali. Oblečenú som mala tmavočervenú blúzku a cez ňu bordový korzet s viazaním vpredu. Vlasy mi padli cez plecia a siahali až pod prsia. Líčenie som mala takisto výrazné, ale nie príliš.
"Dokelu!" zahrešil Emmett a ja som sa na neho prekvapene pozrela. Vyzeral doslova šokovaný a strašne zaseknutý.
"Je krásna," usmievala sa Alice a ja som zahanbením sklopila oči.
"Carlisle, prosím vás, pomôžete mi? Nejde mi to len s jednou rukou..." poprosila som ho a už o malú chvíľu bol plášť dole a my sme sa obaja pozerali na moju, teraz už hrôzostrašnú ranu. Moja blúzka bola na pravej ruke roztrhnutá a ranu som mala obviazanú tou látkou, z ktorej teraz kvapkala krv. Pozerala som sa na ňu len pár sekúnd a potom sa mi zahmlilo pred očami.

***

"Anette?" triasol so mnou niekto.
"Upokoj sa Esme, už o päť sekúnd vstane," povedala Alice. Ako vedela, že presne o päť sekúnd sa zobudím? Už teraz som bola skoro zobudená a presne o 5 sekúnd som zaklipkala očami a otvorila ich.
"Anette! Och, vďaka Bohu. Prečo si nám nepovedala, že ti je z krvi zle?" spýtala sa ma panicky Esme a ja som nechápala jej prehnanú starostlivosť.
"Eh, zabudla som. Vždy mám závrate z krvi," objasnila som im a potom som sa s pomocou Carlisla a Esme posadila.
"Hm, nie je až taká nebezpečná," zahundral si popod nos Emmett a ja som sa na neho škaredo pozrela. Carlisle si však opäť vyžiadal moju pozornosť.
"Anette, toto ti nespravil upír," pozrel sa na mňa a potom späť na dlhú otvorenú reznú ranu, z ktorej vytekala čerstvá krv. V izbe už nebol Jasper. Takže nemajú až také veľké sebaovládanie - pomyslela som si.
"Nie, toto som si spravila ja svojou neopatrnosťou, lenže teraz mi to tá pijavica zhoršila. Chytila ma za ruku a mne sa tá rana znova otvorila," vysvetľovala som mu a snažila som dýchať len ústami a nepozerať sa na ruku. Alice medzitým prišla k nám a s divným výrazom si prezerala moju ranu.
"Ako si si to urobila?" spýtala sa ohromne.
"Leštila som staré meče v starej zbrojovni. Boli už hnusné, hrdzavé a porezala som sa nimi," vzdychla som si.
"Kto ti to potom ošetril?" spýtal sa Carlisle.
"Ehm, nikto. Ja sama, ale len amatérsky, tak ako ma učili v prvej pomoci. Nikomu som to nepovedala," sklopila som oči a Carlisle mi zrazu stlačil miesto pri rane a ja som hlasno zaaukala.
"Pozerala sa na starom hrdzavom meči, potom si to dôkladne neošetrila, lebo tu nemali doktora a teraz jej to zhoršila pijavica, ako sama povedala. Prečo ma to vôbec neprekvapuje?" vyškeril sa Emmett a ja som na neho hodila chladný pohľad.
"Emmett!" napomenula ho Esme a potom zas venovala pozornosť mne. Carlisle jej niečo povedal, čomu som absolútne nerozumela a čo Esme doniesla. Potom mi to priložil na ranu a ja som skoro vykríkla.
"Prepáč, ale bude to teraz veľmi štípať," vysvetlil mi a videla som, že to prežíva so mnou. Sklopila som oči a bolesťou sa rozplakala. Už u mňa bola Alice a starostlivo ma objímala. Položila som si hlavu na jej rameno a zúfalo plakala a sykala vždy, keď mi Carlisle dal naň ďalší a ďalší roztok. Teraz mi bolo jedno, že tu sedím a ošetrujeme ma upír a ja sama sedím v náručí ďalšej upírky. Som zaujímavá!
"Neboj sa, už bude za chvíľku koniec, to zvládneš," upokojovala ma Alice. Emmett k nám prišiel a sadol si presne na miesto, kde som ho najlepšie videla. Začal robiť somarinky a ksichty, aby ma rozosmial a aby som nemyslela na bolesť. Rozosmial ma a ja som mu bola naozaj vďačná. Takže nie je až taký somár, ako vyzeral.
"Anette, hotovo! Teraz to len zašijem a potom obviažem," vysvetlil mi ďalší postup a ja som s úsmevom prikývla, šťastná, že je bolesť preč. Lenže to som ešte netušila, že mi ide zašívať ranu bez umŕtvenia.
"Musím, veď som teraz na teba použil skoro pol litra dezinfekčného prostriedku. Prakticky by si si ruku nemala cítiť až do rána," povedal a ja som zostala trošku upokojená. Naozaj ma však nič nebolelo, ani som nič necítila. Potom mi to už len dokončil a obviazal obväzom.
"Tak, je to už teraz v poriadku, len sa snaž s ňou veľmi nehýbať a opováž sa čo i len ísť na hodinu bojového umenia alebo iného športu. Aspoň vydrž polovicu týždňa. Od dnes!" prikázal mi a ja som ho musela poslúchnuť.
"Zlatko, dávaj si už pozor," usmiala sa na mňa láskavo Esme a jemne ma objala. Bola mi taká príjemná, taká milá, strašne mi pripomínala moju vysnenú mamu.
"Môžeme ťa odprevadiť?" spýtala sa Alice a pomohla mi postaviť sa.
"Ja to zvládnem aj sama," povedala som vyhýbavo, nevedela som, či by to bolo vhodné.
"Krpec, nekecaj a poď už. Nás sa tak ľahko nezbavíš!" povedal Emmett od dverí a už zmizol za nimi.
"Tak teda dobre. Carlisle, Esme, ďakujem vám," usmiala som sa ešte na nich a oni mi to oplatili a Esme mi ešte podala môj špinavý plášť.
"Nemáš zač, zlatko." usmiala sa Esme.
"To je moja práca, ale príď za mnou aj o niekoľko dní, aby som to obzrel!" usmial sa Carlisle. Prikývla som.
Potom ma Alice zaťahala za ruku a už sme išli smerom von. Vyšla som z nemocnice a ovial ma nočný studený vzduch. Nadýchla som sa a pozrela okolo seba. O jeden plot sa opieral Emmett a aj Jasper, ktorý sa na mňa s ospravedlňujúcim výrazom pozeral.
"Prepáč, ale ja ešte nie som taký veľký vegetarián, ako všetci ostatní. Ale snažím sa," usmial sa na mňa a ja som mu úsmev opätovala.
"Nemusíš sa ospravedlňovať. Ja dobre poznám pij... teda upírov," usmiala som sa. Myslím, že sa budem musieť naučiť rozprávať slušnejšie.
"Takže, stále sme pre teba pijavice?" spýtal sa ma Emmett cestou do školy. Alice išla za nami aj s Jasperom, ktorému niečo horúčkovito vysvetľovala.
"Vždy a všade!" pozrela som sa na neho.
"Tak to budeme musieť v najbližšej dobe zmeniť. Takto sa predsa dcéra najvyššie postavenej ženy nemôže správať, no nie?" vyrýval do mňa s úškrnom a ohromne sa na tom bavil.
"Neboj sa, moja mama sa o mňa aj tak nezaujíma," široko som sa usmiala, ale myslela som to dosť sarkasticky. Potom už ku mne prišla Alice a Emmett bol chtiac nechtiac odkopnutý k Jasperovi. S Alice sa mi strašne príjemne rozprávalo, bola strašne ukecaná, ale v tom dobrom. Mám rada také osoby, pri ktorých nemusím kecať ja. Ja som dosť uzavretá a ľudia, ktorí v mojej prítomnosti veľa rozprávajú sú na dobrej ceste stať sa mojimi kamarátmi. Ale v tomto prípade je to dosť komplikované.
"Tak, ďakujem vám za odprevadenie a aj za to, že ste ma zachránili pred tou pij... pred tým upírom." Usmiala som sa a popriala im dobrú noc. Potom som sa zúfalo rozbehla do školy a schodmi hore na tretie poschodie. Rýchlo som prebehla komnatami Najvyššej rady a potichu otvorila náš byt. Prešla som do svojej izby a zvalila sa na posteľ. Nerozmýšľala som nad ničím, len som potrebovala vypnúť a zaspať. Namiesto toho ma však trápili otázky, nad ktorými som vôbec nepoznala odpoveď. Prečo sem prišli? Prečo mi to mama nepovedala? Ako to, že majú také veľké sebaovládanie a čo chcú tu? Ako Alice vedela, čo sa so mnou stane dopredu? Prečo sa ku mne Emmett správa ako k špine? Budú tu študovať ako my a čo sa stane, keď nás napadnú ozajstní upíri? Postavia sa za nás alebo proti nám? Netušila som odpoveď ani nad jednou z týchto otázok, ale dala som si sľub, že to zistím! S dobrým pocitom som potom zaspala.


vaša Ronnie :)
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Naoko Aimi Naoko Aimi | Web | 21. dubna 2010 v 20:01 | Reagovat

Skvělýýýý dílek :D

2 saya14 saya14 | E-mail | 21. dubna 2010 v 23:15 | Reagovat

uzastneee :-D :-D rychloo daleeej :-D :-D

3 AndyCullen AndyCullen | Web | 22. dubna 2010 v 17:42 | Reagovat

rásná kapitola honem další dílek....=o)

4 WolfGirl Lenush WolfGirl Lenush | Web | 31. května 2011 v 21:09 | Reagovat

Hmmm, celkom zaujímavá poviedka. :-) Asi si prečítam aj ďalšie časti, aj keď nie som moc vysadená na tieto veci (myslím, kde sa vyskytujú postavy z iných príbehov). Kde nechali ostatných Cullenovcov, Rose a tak? :D :D

5 Ronnie Ronnie | Web | 1. června 2011 v 7:28 | Reagovat

[4]: uvidíš :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama