Leden 2010

Úvod

31. ledna 2010 v 20:08 | ronnie |  Náhoda? Nie. OSUD!!!
Ahooj,

prinášam vám úvod k poviedke Náhoda?? Nie. OSUD!!! a varujem dopred je MOOC dlhý :D rozhodla som sa že táto poviedka bude dosť dlhá a rozmýšlam aj o druhej sérii, ale to je všetko ešte vo hviezdach :D a všetky dieliky budú dosť dlhéé, čiže pre mňa viac práce a pre vás dobrá správa :)

a prosíím o KOMENTÁRE!!!! :)

8. kapitola

30. ledna 2010 v 15:27 | ronnie |  Biely mesiac
BM - avatar
Ahojte,

opäť sa hlásim s poviedkou Biely mesiac :) je trochu dlhšia, ale nie až moc, možno o jednu stranu, lebo odchádzam v pondelok na lyžiarsky a nebudem tu celý týždeň, tak aby som aspoň trošku vynahradila. :) zajtra pridám aj prvú kapitolu k poviedke Náhoda?? Nie. OSUD!!! , tak dúfam, že ma poctíte viacerými komentármi :) príjemné čítanie :)


Biely mesiac


8.kapitola

"Takže, tieto príbehy vôbec nie sú strašidelné, ale ani to nie sú rozprávky. Je to realita, legenda a skutočnosť a mne je obrovským potešením povedať vám o tom, slečna Trustová. Pozorne počúvajte." povedal chrapľavým hlasom starček a tým dodal ešte tajomnejšiu atmosféru.
"Všetko sa začalo veľmi dávno. Na počiatku sveta bol Muž a Žena. Vládli celému svetu, kde panovala harmónia a dobro. Žena vládla zvieratám a rastlinám a Muž vládol ľuďom. Veľmi sa milovali a nikdy sa nehádali a preto bolo všetko v poriadku. Boli šťastní a zároveň veľmi spokojní a teda aj svet ktorému vládli nemal žiadne komplikácie. Mali dvoch synov, naoko rovnakých, ale vnútorne úplne odlišných. Starší syn bol neuveriteľne láskavý a múdry, zato naopak mladší syn bol výbušný a stále sa s niekým hádal. Vtedy prvýkrát nastali komplikácie v dokonalom svete. Začali hádky, ktoré väčšinou spôsoboval mladší syn a ľudia sa začali od neho učiť.
V jeden deň sa však niečo ešte viac zhoršilo. Muž išiel skontrolovať ľudí na Zem a poprvýkrát zobral so sebou aj svojich syn, aby sa priúčali. No nerátal s tým, že ich v najhlbšom a najtemnejšom lese, kde nie je ani živá duša, napadne tvor, ktorého nikdy nevideli a nad ktorým nevládla ani Žena. Tvor tak obávaný, že aj sama Žena sa ho bála a to vládla všetkým zvieratám. V lese, kde nebolo ničoho a nikoho, len stromov zoradených presne vedľa seba, sa tento tvor vzoprel Mužovi. Bol to veľmi vyrovnaný boj, ale aj tak Muž prehral. Nedokázal ochrániť svojich synov ani seba. Muž bol veľmi doráňaný a k tomu bol ešte aj pohryznutí, presne ako aj jeho synovia.
Keď sa to Žena dozvedela, urobila všetko, len aby svoju rodinu zachránila. Urobila niečo, čo navždy zmenilo svet a život v ňom. Vyliečila svojho Muža, aj synov, ale za veľkú obetu. Už nikdy nemohli vládnuť svetu a stali sa obyčajnými ľuďmi. Ale ani to nebolo všetko. Muž sa premenil na vlka a už nikdy nemohol byť človekom. Žena stála vždy pri ňom a navzájom sa ochraňovali. Starší syn sa takisto premenil na vlka, ale oveľa väčšieho a oveľa silnejšieho, lebo jeho vlastnosti a dobrota ho zachránili pred smrťou. Mal dovolené premieňať sa na človeka, ale jeho hlavným cieľom bolo ochraňovať ľudí. No a starší syn, vďaka svojej zlej povahe bol odsúdený na osamelý život polovlka a poločloveka, ktorého sa každý bál a ktorého nikto nemal rád. Svet už nebol láskavý a nebolo v ňom len dobro. Premenil sa na svet hádok a každodenných problémov, ale zostala v ňom láska a dobrota, no nie až v takom veľkom súste." starček sa na chvíľku odmlčal a všetci sa na mňa pozreli. Bola som celá stuhnutá, no napäto som počúvala ďalej.
"Takto sa to tradovalo roky. Všetky legendy sa po čase zabudli a znova sa žil normálny život. Nikto nevedel o obrovskom vlkovi, ktorý zachraňoval ľudí po celom svete alebo o vlkolakovi, čo sa skrýval v hlbokom lese. Ľudia žili spokojní život v nevedomosti a tak to bolo lepšie. Mladší syn bol väčšinou človekom a mal rodinu. No v jeden večer sa jeden z jeho synov vybral sám do lesa a natrafil na svojho "strýka". Poznal ten príbeh od svojho otca a vedel čo mal robiť. Proste sa mu len postavil a čakal, čo sa stane. A niečo sa aj stalo. Našiel v sebe silu, ktorú neváhal použiť a premenil sa na obrovského vlka. Začal s ním bojovať a porazil ho. Vtedy si mysleli, že všetko nadobro skončilo, ale veľmi sa mýlili. Na svete existoval ešte jeden vlkolak, ktorého premenil starší syn." dopovedal starček a vyčerpane sa rozvalil v kresle. Verila som mu, že tento príbeh ho stál veľa síl, bolo to na ňom vidieť.
Takže ja som tomuto mala uveriť?? Že na svete existujú vlkolaci, ktorí premieňajú ľudí na svoj druh a obrovský vlci, ktorí sa pokúšajú im v tom brániť. No dobre, ale prečo práve ja som to musela vedieť? Prečo mi to povedali? Táto atmosféra bola riadne tajomná a môj malý mozoček pracoval na plné obrátky.
"A kde sa stratili Muž a Žena?" spýtala som sa, aby som sa trochu uvoľnila. Možno jeden moja časť verila týmto príbehom a chcela sa o tom dozvedieť čo najviac, ale druhá a oveľa väčšia ako tá prvá, to vedieť nechcela a bála sa toho.
"Zomreli." odpovedal prosto starček. Prikývla som a rozmýšľala nad ďalšou otázkou.
"A prečo ste mi to povedali?" opýtala som sa priamo a pozrela sa na Dana. Mal v očiach cit, ktorý som u neho doteraz nepoznala. Akoby sa všetkými silami snažil, aby som to pochopila.
"Lebo to vedieť musíš. Neboj sa, ty raz na to prídeš." usmial sa pán Sondark.
"Vlci a vlkolaci. Kde na to chodíte? To máte určite z toho pozorovania vlkov." zasmiala som sa a pustila sa Dana. Normálne som sa posadila a pozerala na svoje ruky. Cítila som, že mi niečo nedochádza, ale nevedela som čo. Zavrela som oči a vtedy mi to doplo.
"Bože!" postavila som sa a pozrela sa na nich. "Nehovor mi, že vy pozorujete tých vlkov." spýtala som sa Dana a on sa nervózne zasmial.
"Nie, ale si blízko. To ja som ten vlk." povedal a pozeral sa mi hlboko do očí. Onemela som a stála na mieste ako zabitá. On je ten vlk? Človek, do ktorého som sa pravdepodobne zaľúbila je niekto, čo sa premieňa na obrovského vlka.
"Ty si naozaj myslíš, že ti mám TOTO veriť?" zamračila som sa a zhrabla si vetrovku.
"Ewelin, počkaj." postavil sa Dan, ale otec ho zastavil.
"Musíš počkať, Dan. Musí si to nechať vyležať v hlave." povedal, no on sa mu vytrhol. Dobehol ma až na križovatke.
"Ellie, no tak. Počkaj."
"Nie, Dan ja ťa už nechcem vidieť." povedala som mu naštvane a išla ďalej.
"To ani nehovor. To čo sme ti povedali, je pravda. Nikdy by som ti neklamal." povedal a chytil ma za ruku.
"Nedotýkaj sa ma!!" odstrčila som ho. "Dan, ako ti má veriť. Do kelu, veď sa poznáme sotva pár týždňov a ty mi teraz povieš, že si vlk? Ale no ták, v ktorom storočí žiješ?" zasmiala som sa a išla preč.
"Ewelin, nerob to. Toto mesto napádajú vlkolaci a len my vlci ich vieme poraziť."
Zastavila som sa a pozrela na neho.
"Je vás tu viac?"
"Áno. Ja, Nath, Mike, Vicky a ďalší..."
"Mike je vlk?" zašepkala som akoby zhypnotizovaná a otočila sa už na definitívny odchod.
"Ewelin, prosím ťa." povedal Dan.
"Dan, ja na to nemám. Nechaj ma tak." zašepkala som a odišla. Nechal ma tak a ja som mu bola za to vďačná.
Celé hodiny som sa prechádzala po meste, ale tak aby ma nikto nevidel. Nechcela som ísť domov, nechcela som ísť nikam. Potrebovala som byť sama. Mobil vo vrecku mi už vyzváňal nonstop, tak som ho jedným pohybom vypla a hodila do lesa vedľa mňa. Pozrela som sa naň a skúmala tú tmu v ňom. Nie, nie je to pravda. Iba si zo mňa robili srandu a v škole bude zase všetko ok. No prečo som nešla domov? Otočila som sa a išla som ku Kath. Zazvonila som na zvonček a otvorila mi Kathina mama.
"Och, Ell, som taká rada, že ti nič nie je. Poď dovnútra, zlatko. Kde si bola?" objala ma hneď a ja som jej nemala silu niečo vysvetľovať. Kath pribehla k nám a zovrela ma vo svojom objatí.
"Vieš, aký si mi nahnala strach? Toto mi už nikdy nerob, jasné? Kde si bola tak neskoro?"
"Nikde, prosím vás, nehovorte nikomu, že som tu. Nechcem ich vidieť." zašepkala som. Kath sa na mňa spýtavo pozerala, ale ja som len zakrútila hlavou. Je síce moja najlepšia kamarátka, ale toto by mi neuverila. Veď ani ja sama som tomu neverila.
"Dobre, spravím ti čaj." povedala teta a odišla preč.
"Ellie, o jednej volal Dan, že si odišla sama preč a nikde ťa nevedia nájsť. O polhodinu potom Mike, že tvoja mama je celá vystrašená, lebo si neprišla domov. Celú hodinu sa ti snažím dovolať a ty nič. Kde máš vôbec mobil?" spýtala sa ma a ťahala ma do jej izby.
"Vypla som ho a hodila do lesa." povedala som ticho.
"Čo si urobila? Ako si mohla?" šokovane sa ma spýtala.
"Neviem, nemám na to náladu, niečo ti vysvetľovať Kathy. Prepáč." zašepkala som a ľahla si na posteľ. Vzdychla si a prikryla ma perinou. Potom vyšla z izby a zavrela za mnou dvere. A ja som dlho nevedela zaspať, tak som sa posadila a poobzerala po izbe. Našla som to, čo som hľadala a zobrala si knihu, ktorú si Kath kúpila v kníhkupectve, do ruky a začala čítať.

***
Neskoro večer, keď bola riadna tma, vtrhla do mojej izby Kath aj s táckou jedla.
"Dobré ráno, mám večeru." usmiala sa na mňa a ja som sa posadila. Pozorne sa zahľadela na moju tvár a všimla si tmavé kruhy pod mojimi očami.
"Ty si nespala, čo?" vyčítavo mi povedala.
"Prezradili ma kruhy pod očami, však?" usmiala som sa a zobrala si rožok.
"Nie, vráska na pravom líci. Samozrejme, že oči. Prečo si nespala?" nahnevala sa.
"Lebo to nedokážem. Kath, nemohli by sme sa ísť niekam prejsť?" povedala som a ona sa zatvárila nejak čudne.
"Teraz?"
"Áno."
"Prečo?"
"Potrebujem vypadnúť. Prosím, ak nepôjdeš so mnou, tak pôjdem aj sama, len to nevrav mojej mame." povedala som.
"Ell, jasné že idem. Akú chceš mikinu?" spýtala sa. Spolu sme sa obliekli a vyrazili preč. Kathina mama síce chcela, aby sme radšej zostali, ale Kath jej povedala, že ideme len do kina. Takto neskoro, sa čudujem, že jej to uverila. Vonku bola riadna tma, ale lampy svietili na cestu. Nasadli sme do auta a Kath naštartovala.
"Tak, kam ideme?" opýtala sa ma.
"Neviem, trebárs do Cargary. Počula som, že je tam dobrá kaviareň." tipla som si.
"Tak dobre."
"Mohla by som pustiť Rock radio?" opýtala som sa a keď Kath prikývla, tak som začala ladiť dobrú stanicu. Vošli sme do lesa a lampy začali miznúť, až nakoniec nastala riadna tma.
"Kath zapni svetlá." povedala som jej a ďalej ladila. Les okolo nás bola strašne tmavý, no my sme tomu nevenovali pozornosť. Rozprávali sme sa o škole a ja som ešte stále ladila to blbé rádio. Kath sa na mňa pozrela a nevšimla si, že sa nám niečo postavilo do cesty. Pozrela sa pred seba a uvidela tú postavu. Začala riadne panikáriť a trhla volantom. Mňa to odhodilo o sklo a riadne som si rozrazila čelo. Cítila som, že mi začala tiecť krv, ale to čo bolo pred na nami, ma zaujalo viac. Plnou rýchlosťou sme vrazili do toho neznámeho a jeho odhodilo ďaleko za nás. Kath prudko zabrzdila a zrýchlene dýchala, silno zvierala volant a pozerala sa pred seba.
"Ja som zrazila človeka." povedala ticho a cez pery sa jej dral hrozný vzlyk.
"Nie, Kath, upokoj sa. Možno žije. Počkaj tu." povedala som jej a vyšla von. Neposlúchla ma a vystúpila z auta.
"Do kelu, Kath, zalez do auta." povedala som jej a ona hystericky zakrútila hlavou. Vzdychla som si a baterkou, čo mala medzi sedadlami som posvietila na toho muža, čo sme zrazili. Prišla som bližšie a zľakla som sa.
"Veď to je Matt Klarcson." zhíkla som a Kath sa vedľa mňa strašne rozplakala.
"Ale tie jazvy. Čo sa mu stalo?" zašepkala som a sklonila sa k nemu. Na tvári mal hrozne veľa jaziev, ktoré sa mu ťahali cez celú tvár až ku krku.
Vystrašene som vykríkla a Kath vedľa mňa tiež, aj keď nevedela prečo. Matt zrazu otvoril oči a mal ich žiarivo žlté. Chytil ma pod krk a behom sekundy sa postavil. Držal ma stále pod krkom a ja som sa vznášala aspoň tridsať centimetrov nad zemou. Kath o dušu kričala a ja som nevedela vôbec dýchať. Potom sa pozrel na Kath a mňa hodil do jedného stromu, o ktorý som sa riadne udrela. Teraz som cítila krv aj vzadu na hlave, ale musela som pomôcť Kath, ktorá sa vyplašene pozerala na Matta a ten sa na ňu hrôzostrašne vyškieral. A potom sa stalo niečo ako v nočnej more. Matt sa neuveriteľne prehol do zadu a potom si začal trhať oblečenie. Tam kde mal holú pokožku sa mu začali rýchlo objavovať hnedé chlpy a jeho hlava sa pretiahla a hnusne zapraskala. Objavila sa mu veľká chlpatá hlava s krvavou papuľou a vycerenými zubami. Celé jeho telo sa pretiahlo a objavil sa mu aj dlhý chlpatý chvost. Kath vykríkla. Pred ňou stál 3 metrový vlkolak a približoval sa k nej.
Rýchlo som sa postavila a nevšímala si bolesti hlavy a rozbehla sa k nej. Skočila som priamo pred ňu a rozpažila ruky.




7. kapitola

25. ledna 2010 v 20:18 | ronnie |  Biely mesiac
BM - avatar
Ahóój,

úspešne vám oznamujem, že som sa veľmi náročne dokopala k ďalšej kapitole Bieleho mesiaca na podnet sayi, takže jej ďakujte. :) musím však upozorniť, že je veľmi krátka, ale nabudúce bude omnoho dlhšia. A dôvod prečo je taká krátka?? po prvé, mala som strašne málo času a potom, že som chcela jeden dej vopchať do jednej samostatnej kapitolky. Takže, dúfam, že sa nehneváte :))
Príjemné čítanie :)


Biely mesiac

7. kapitola

"Ewelin, čo sa stalo? Mamí? Dones sem deku. Rýchlo!!" zakričal Mike a zobral ma do svojho náručia. Mala som široko otvorené oči a hlboko dýchala. Bola som strašne vyľakaná a nevedela som, čo mám robiť. Pred očami som mala stále tie veľké žlté oči ako sa na mňa vyškierajú a chcú mi niečo spraviť. Bála som sa a už nikdy som nechcela ísť do lesa.
"Čo sa jej stalo?" spýtala sa mama, keď prišla do predsiene k Mikovi a podala mu deku.
"Neviem, nič nepovedala. Veď sa totálne klepe. Ešte je stále na tabletkách?" opýtal sa Mike a ja som im nedokázala povedať, že to nie je z tabletiek. Pritúlila som sa k Mikovi bližšie a snažila sa upokojiť. Nechcela som, aby sa o mňa báli a už vôbec nie, aby išli von. Lebo to by presne urobili, keby som im to povedala. Tak som bola len ticho.
"Ja neviem, asi hej. Ráno som jej jednu dala, ale tá už musela prestať účinkovať." povedala mama a spolu sme sa presunuli do obývačky. Stále som bola v Mikovom náručí a vo svojich rukách zvierala jeho košeľu.
"Tak jej daj jednu na upokojenie." navrhol Mike a mama prikývla. Odišla do kuchyne a potom mi doniesla malú ružovú tabletku. Ale veď to je na bolesť hlavy! Nechala som to tak a s trasúcimi rukami som ju prehltla. Potom ma Mike kolísal, aby ma upokojil a po pár minútach som už nevedela o svete.

Prebrala som sa a cítila som, ako mám celé telo ťažké. No, tie tabletky sú fakt rýchle. Pomaly som sa posadila a uvedomila si, čo sa mi včera stalo. So strachom v očiach som sa poobzerala po izbe a rýchlo som zatiahla závesy. Ak to bolo hocičo, bála som sa toho a nechcela to pustiť k sebe ani na minútu. Nejakým zázrakom som sa po desiatich minútach vzchopila a roztiahla závesy a tým rozžiarila celú izbu. Pozrela som sa na hodinky a mala som ešte trošku času predtým ako som mala ísť do školy, tak som sa išla do kúpelne a spravila rannú hygienu. Potom som išla dole do kuchyne, kde ma už čakali raňajky a pri nich si Mike niečo čítal.
"Dobré ráno." usmiala som sa a oni sa na mňa hneď pozreli.
"Dobré ráno, už si v poriadku?" opýtala sa ma mama a začala mi merať, či mám správny pulz.
"Áno, v úplnom poriadku." zasmiala som sa a posadila sa k stolu.
"Včera si nás riadne naplašila." povedal Mike.
"Prepáčte, neviem, čo to do mňa vošlo. Asi som mala len nejaké videnie." povedala som, ale v skutočnosti som presne vedela, že som žiadne videnie nemala.
"No, tak dobre. Najedz sa a potom ideme spolu s Danom do školy." povedal mi a tak som sa pustila do jedenia. O chvíľu som už mala hrianky s vajíčkami zjedené a tak som sa išla pripraviť do školy.
Zazvonil zvonček a ja som rýchlo zbehla dole do predsiene.
"Ahoj, Dan." usmiala som sa na neho.
"Ahoj." široko mi oplatil úsmev a chcel ma objať, ale vtom prišiel Mike, tak to radšej nechal tak.
"Tak ideme?" opýtal sa Mike a my sme sa obliekli. Nastúpili sme do auta a vyrazili do školy. Pri škole sa k autu hneď nahrnuli Mikovi kamoši a ja som nevedela vystúpiť.
"Hej, ja chcem aj vystúpiť." povedala som nejakému chalanovi a on sa ustúpil, tak som mohla vystúpiť. Ani som sa nepozdravila Mikovi ani Danovi, len som išla smerom do školy. Obzerala som sa po Kath, ale nikde som ju nevidela, tak som išla rovno do triedy. Lenže pri bráne som si všimla skupinu ľudí ako pozerajú na nejaký plagát. Prišla som bližšie, lebo som bola zvedavá a to čo som videla, ma dosť zarazilo. Zmizol ďalší človek. Tentoraz chalan a býval o dva domy ďalej odo mňa. Zmocnil sa ma hrozný pocit, moje predtuchy sa naplnili. Zvrtla som sa a očami vyhľadala Dana alebo Mika, ale nikoho som nenašla. V hlave mi zrazu zaznel hlas.
"Choď do triedy. HNEĎ!!!" zakričal a ja som si musela od bolesti chytiť hlavu. Bol to príšerný pocit a ja som ho musela poslúchnuť, inak by sa mi asi rozletela hlava. Som asi blázon zrelý do blázinca...

Ubehol týždeň a moje nervy dostávali riadne zabrať. Na všetko som bola sama. Všetko som musela riešiť sama a nikto nebol so mnou. Kath ochorela, neviem z čoho a bola vypísaná na celý týždeň. Nemala som s kým chodiť po triedach, nemala som s kým byť na obede, kde ani vlastne nechodím. Mika som skoro ani nevidela, stále sa vyhováral na nejaké projekty a najhoršie na tom bolo, že mama z toho nič nerobila. A Dana? Neviem kde bol, ale mala som taký dojem, akoby sa mi vyhýbal. Proste som ho nevidela, dokonca ani na matike nebol. A to som takisto musela zvládnuť sama. Banniersa som dostávala do takých infarktových stavov, že som bola už dvakrát v riaditeľni. Dobre že, ma riaditeľ pozná a vie, že by som nič neurobila. Iba ma napomenul a povedal, aby som povedala Banniersovi, ako veľmi na mňa nahučal. Na tom som sa dosť zabávala.
Lenže najhoršie na tejto samote bolo, že som mala strach. Bála som sa všetkého a vždy keď ma niekto čo i len ďugol, tak som vyletela skoro z kože. Mala som pocit, akoby ma niekto prenasledoval, stále!
Okrem toho som mala zakázané vychádzať von, lebo mama sa bála, aby som neochorela, ale podľa mňa v tom bolo niečo iné. Ale čo?
V piatok večer prišiel k nám Dan. Bola som sama doma a zase som mala tie samotárske záchvaty, takže keď zazvonil zvonček, tak som riadne nadskočila. Otvorila som dvere a zaškerila sa.
"Čo tu chceš?" vybehla som na neho, lebo som absolútne nemala chuť s ním čo i len hovoriť. Celý týždeň som ho nevidela a jemu to príde normálne? No mne teda nie.
"Ahoj, nechceš ísť so mnou von?" povedal akoby nič a usmial sa.
"Nie." odsekla som.
"Ewelin, ja viem, že som v poslednom čase na teba dosť kašlal, ale mal som povinnosti, ktoré som musel vyriešiť." povedal ospravedlňujúco.
"Hm, čo už. Aj tak nejdem." stála som si za svojím.
Vzdychol si a začal používať svoju tajnú zbraň. Potom našom (ne)bozku sme boli na bode mrazu a ja som doteraz nevedela, ako sa mám k nemu správať. A teraz sa priblížil ku mne veľmi blízko a zatvoril dvere.
"Prečo nechceš ísť?" zašepkal a ja som hlasno preglgla. Snažila som si udržať svoje myšlienky na správnej vlne, ale s každým jeho pohybom bližšie ku mne sa proste vynulovali.
"Lebo som na teba nahnevaná." povedala som.
"Prepáč." zašepkal a objal ma okolo pásu.
"Hm, som stále nahnevaná." zašepkala som a odmietala sa podvoliť. On si ma však tesne pritiahol k sebe a začal mi prechádzať po chrbte. Už teraz som celá horela, nevedela som sa ovládať a keď mi začal šepkať do ucha samé prepáč, proste som to nevydržala. Vzdychla som si a mojich pier sa hneď dotkli jeho úžasné pery. Zaplietla som prsty do jeho hnedých vlasoch a celá sa neho nalepila. Vyložil ma na skrinku, aby sa nemusel zohýnať, lebo som bola predsa len menšia od neho, ale zároveň neprestával s bozkávaním. Na chvíľu sa však odtiahol, aby mi mohol niečo povedať.
"Tak ideš?" spýtal sa šeptom a hlasno dýchal. Cítila som sa, akoby som zabehla maratón a tiež som zhlboka a rýchlo dýchala.
Prikývla som a on ma s úsmevom znova pobozkal. Vyzliekol mi mikinu a obliekol bundu. Ja som si potom obula topánky a on na mňa s úsmevom čakal.
"A kam ideme?"
"Daj si aj čiapku, je zima." povedal a sám mi ju nasadil.
"Kam ideme?" opýtala som sa ho znova a zamkla vchodové dvere.
"Chcem ti povedať niečo, čo ťa bude určite zaujímať." usmial sa a ďalej k tomu nič nepovedal. Nemala som žiadne podozrenie, možno mi chcel len povedať, kde bol cez týždeň alebo niečo také. Ale keď sme zahli do ulice s tým kníhkupectvom, niečo som začala tušiť.
"Poď dovnútra." povedal mi pri kníhkupectve a moje predtuchy sa vyplnili.
"Dobrý večer, pán Sondark. Ako sa máte?" privítal nás starý predavač.
"Skvele. Ďakujem a vy?"
"Ale, veď to poznáte. Život je čoraz ťažší, keď stárnete." zasmial sa predavač. Bol tu aj Danov otec. Čo to tu malo byť?
"Ahoj, Ewelin. Tak dlho som ťa nevidel. Nepovedali sme ti náhodou, že sa máš hocikedy u nás zastaviť na návštevu?" pozdravil ma Danov otec a ja som sa na neho usmiala.
"Dobrý večer. V poslednom čase som nemala vôbec čas." pozdravila som sa slušne a nervozita začala stúpať. Dan ma upokojujúco zobral za ruku a povzbudivo sa na mňa usmial. Sadli sme si na starú sedačku v inej časti kníhkupectva a oni sa začali rozprávať o úplne nepodstatných veciach ako je napríklad práca Danovho otca. Vôbec som netušila, čo tu mám robiť. Zistila som to až po chvíli, kedy sa zmenila atmosféra a všetci sa začali pohodlnejšie usadzovať. Predavač zhasol svetlá a zapáli sviečky. Pán Sondark sa viac uvelebil v kresle a Dan ma objal okolo ramien a viac si ma pritiahol k sebe. Potom som si všimla na stole pred sebou tú starú knihu, čo si tu pred časom kúpila Kath.
"Idú sa hovoriť strašidelné príbehy?" opýtala som sa so smiechom a tým maskovala
nervozitu.
"Strašidelné nebudú, ale práve naopak. Sú pravdivé. Je len na tebe aby si im uverila. Môžeš začať, priateľ môj." povedal pán Sondark a povzbudivo sa na mňa usmial. Verila som, že ma to malo upokojiť, ale neupokojilo. Pritisla som sa viac k Danovi a pozorne počúvala, čo sa začalo hovoriť.

A starý pán začal rozprávať...




PS: možno budú aj nejaké pravopisné chyby, tak si ich nevšímajte :) a KOMENTOVAŤ!!!! :)


Postavy

24. ledna 2010 v 16:02 | ronnie |  Náhoda? Nie. OSUD!!!
Ahojte,
rozhodla som sa, že sem napíšem stručnú charakteristiku postáv z poviedky Náhoda, nie osud a všetkých jej pokračovaní! 


charakteristika


6. kapitola

23. ledna 2010 v 21:43 | ronnie |  Biely mesiac
BM - avatar
Ahojte,

Takže tu je sľúbený dielik, aby ste mali radosť :) dúfam, že budete komentovať :)


Biely mesiac

6. kapitola


Zobudila som sa do tmy a chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientovala a zvykla si na ňu. Malátne som vstala a odhrnula závesy v izbe. Bola ešte čierna noc.
Znova som si ľahla na posteľ, lebo mi strašne hučalo v hlave a vôbec som si nevedela spomenúť na to, čo sa stalo včera. Po chvíli mi to však došlo.
"A sakra." Zanadávala som a vybehla z izby. V kuchyni sa svietilo, tak som tam vbehla ako hurikán. Za stolom sedel Dan a moja mama robila raňajky.
"Ahoj, zlatko. Už je ti lepšie?" opýtala sa starostlivo moja mama a skúsila, či nemám teplotu a či stojím rovno.
"Nespravila som to, že nie?" opýtala som sa, ale v jej očiach som vyčítala, že áno. Urobila!
"Prepáč." zašepkala som a hodila sa jej do náručia. Začala ma bolieť hlava. Hm, ani sa nečudujem, veď by som mala mať teraz takú veľkú opicu, aj keď si myslím, že som dlho spala, tak by sa to mohlo vyvážiť.
"Chceš kávu?" opýtala sa ma, keď ma prestala drtiť.
"Áno a aj nejaké tabletky." poprosila som a pozrela sa na Dana. Niečo mi to pripomenulo. Ruka mi hneď vybehla na ústa a on sa na mne zasmial. Ako sa mám teraz správať?
"A vlastne kde je Mike?" opýtala som sa stále pozerajúc na ňho.
"Neviem, od včera som ho nevidela. Asi je s Vicky." povedala mama.
"S Vicky určite nie je." povedal Dan a napil sa s čaja.
"A kde je?" otočila sa mama na ňho a podala mi lieky.
"Neviem, možno s Kath." povedal nezaujato.
"S Kath?!" opýtali sme sa naraz s mamou a vtom do domu vpadol Mike. Vo dverách sa zarazil, ale hneď spamätal.
"Ahojte. Počuj Dan, musím s tebou hovoriť." povedal a ani sa na mňa nepozrel. Určite som ho sklamala a bolo mi to veľmi ľúto.
"Čo sa stalo?" spýtala sa mama.
"Nič, len Kelly je v nemocnici." povedal významne a ja som bola jediná v miestnosti, ktorá tomu nechápala. Dan sa rýchlo postavil a vybehol aj s Mikom za pätami von. Ani som sa nestihla spýtať, čo s tým majú oni.
"Čo sa deje?" zakričala som na nich pred domom. Bola som dosť spomalená a oni boli neskutočne rýchly.
"Nič, Ell. Zalez dovnútra, lebo prechladneš." pribehol ku mne Mike a hodil na mňa svoju bundu.
"Počkaj a čo budeš mať ty?" hodila som mu ju naspäť a on sa zasmial.
"Poď sem." povedal a objal ma. Hlavu som si zaborila do jeho ramena ako vždy, keď ma objímal a pošepkala som mu.
"Prepáč mi to. Už to viac nespravím."
"Ja viem. Lebo teraz budem na teba dávať väčší pozor." povedal a pustil ma. Pozrela som sa na Dana a mierne sa pousmiala. Teraz nebudem riešiť to čo sa možno medzi nami stalo. Možno to nič nebolo, veď som bola opitá.
Nevadí. Jediné, čo mi nešlo do hlavy, bolo prečo oni išli za Kelly a čo jej vlastne je. Bola som zvedavá...veľmi..

***

V pondelok ráno pre mňa prišla Kath autom, lebo Mike sa ešte stále nevrátil alebo podľa mamy ešte niečo riešili. Kath mi dala riadnu prednášku o alkohole, že tým nič nevyriešim. Bola trochu nahnevaná a mne to bolo ľúto, tak som len bola ticho a sem-tam prikyvovala. No a keď už bola jej nálada v pohode, opýtala som sa jej.
"Kath? Čo si robila v piatok s mojím bratom?"
"Odkiaľ to vieš?" sykla.
"Od Dana."
" Aha. Nič sme nerobili, len sme sa rozprávali." povedala potichu, lebo už bola hodina.
"Len rozprávali?" podpichovala som ju a vysmrkala som si nos. V piatok som totiž dosť nachladla, ale nebolo to nič vážne.
"Áno, o čo ti ide?" začervenala sa.
"O nič." a kýchla som si.
"Si ešte chorá? Veď ťa mamina cez víkend nadopovala desiatkami tabletiek. Mala by si byť teraz imúnna voči všetkému."
"Ja zato nemôžem." smrkla som nevinne.
Ďalej sme sa snažili dávať pozor, ale mne to nešlo. Cez obed sme zase sedeli na schodoch a pred nami bola úplne prázdna chodba.
"Ellie, daj si ešte nejaké tabletky, prosím ťa." povedala mi Kath a jedla pritom rožok. Vybrala som si nejakú tabletku, ktorú mi mama dala ráno a prehltla ju.
"Vieš vôbec, čo si dávaš?"opýtala sa ma pochybovačne.
"Nie, ale verím mame, že ma nechce zabiť." povedala som a znovu si kýchla.
"Hm, máš pravdu. Asi by ťa nemala chcieť zabiť. Aha, ide sem tvoj brat." ukázala na dve postavy, ktoré sa pohybovali k nám. Veď tu nikto nebol, tak som si to všimla aj sama. Pozrela som sa na ňu a za jej okuliarmi som videla žiariace oči a mierne červenanie. Spadla mi sánka a normálne som na ňu civela. A sakra!
"Ahojte." pozdravili nás Mike a Dan. Dan je v poslednom čase dosť s Mikom, nie žeby mi to vadilo, ale je to takpovediac čudné. Sú síce vtom istom ročníku, ale aj tak, je to môj brat! Všetko s ním mi je v poslednom čase čudné. A nielen s ním.
Automaticky som sa pozrela smerom na Dana a usmiala sa. A vzápätí kýchla.
"Ty si chorá?" kľakol si predo mňa a chytil ma za čelo.
"Nie, je to len kýchnutie." zatiahla som, ale znova som si kýchla.
"To iste. Koľko máš ešte hodín, odveziem ťa potom domom." povedal a žiarivo sa usmial. Ešte predtým ako som stihla súhlasiť, ma Mike prerušil.
"Dan, nemôžeš. Ideme predsa preč." a veľavýznamne sa na neho pozrel.
"A kam?" zvážnela som.
"Na biológii nám dali projekt a musíme ho spraviť skôr ako dostanem zaň päťku."
Mika poznám 17 rokov a viem kedy mi klame. A teraz klamal.
"Na ako dlho?" zamračila som sa.
"Len poobede. Asi.."
Nepovedala som nič, nechcem aby niekam chodili. Včera zmizlo ďalšie dievča z našej ulice a už sa mi to zdalo podozrivé. Počula som zase vlkov a teraz boli bližšie. Chalani mi nechceli nič povedať o Kelly, aj keď som ich po telefóne prosila. Bola som čoraz viac a viac zvedavá, ale nič mi nechceli povedať. Že vraj o nič nejde. Ale ja som im neverila.

Večer som sa prechádzala po meste s Kath a rozprávali sme sa o Kelly a tom ďalšom dievčati. Tá sa ešte nenašla.
"Čo si myslíš, kto bude ďalší?" spýtala sa ma Kath a mne pritom prebehli zimomriavky po chrbte.
"Heh, a čo ja viem. To je dosť divná otázka, nemyslíš?" povedala som a vysmrkala som si nos. Nemala som byť vonku dlho, ale keďže doma nikto nebol, tak som bola vonku. Nechcelo sa mi tam byť sama. Bála som sa toho veľkého domu len vtedy, keď som tam bola sama a bola tam tma.
"Asi hej, ale stále ma to prenasleduje." pokrčila plecami a zahla do kníhkupectva.
"Kath, čo tu chceš? Ty predsa knihy nečítaš?" opýtala som sa jej zmätene vnútri, lebo niečo vytrvalo hľadala.
"Ale len jednu knihu. Mike chce aby som si ju prečítala."
Oprela som sa o starú drevenú skrinku a očami kĺzala po celej miestnosti.
"A odkedy ty robíš to čo ti povie môj brat?"
"Ja nerobím, to čo mi povie. A tu je!" zobrala starú knihu.
"Tajomstvá Flowernewu?" opýtala som sa, keď som si prečítala nadpis.
"Áno. Že vraj je to super kniha a okrem toho, hodí sa mi na dejepis."povedala a išla smerom k predavačovi, ktorý sa na nás pozeral už od chvíle, kedy sme vstúpili. Veď sme tu aj boli jediné. Nepovedala som nič, len som išla za ňou a prezerala si toho predavača. Vyzeral dosť staro, ale zároveň tak mlado. Ja som fakt chorá...
"Dobrý večer. Túto knihu, prosím." povedala Kath a podala mu ju. Začal niečo ťukať do počítača.
"Dobrý večer dámy. Čo tak neskoro chodíte po meste?" prihovoril sa nám chrapľavým hlasom.
"Teraz je najlepší čas z dňa." odvetila som a on sa mierne usmial.
"Áno, vedel som, že dievčatá ako vy majú radšej noc ako deň. Veď aj máte prečo." povedal a mňa to totálne zaskočilo.
"Prosím?" spýtala som sa ešte raz, ale Kath ma zhrabla za ruku a ťahala preč.
"Dovidenia, dámy." zakýval nám so štrbavým úsmevom.
"To bolo divné." vzdychala Kath, keď prestala bežať a strčila si knihu do tašky.
"To určite za tú reťaz." povedala a ukázala na moju reťaz húpajúcu sa na nohaviciach.
"Neurážaj moju reťaz." povedala som žartovne.
"Hm, tak sorry. Poď ideme ku mne, lebo ešte viac prechladneš." povedala a ja som bola rada, že ideme do tepla.
Celý čas u nej sme kníhkupectvo vôbec nespomenuli. Proste sme pozerali nejaký kultový horor ešte z čias, kedy naši rodičia uznávali hippies. Dokonca s nami pozerala ešte aj Becky, mladšia sestra Kath, a vôbec sa nebála. O pol dvanástej však volala moja mama a už som musela ísť domov. Kath ma chcela odprevadiť, ale dôrazne som jej to zatrhla. A tak som sa sama vybrala osvetlenou cestou domov.
O polnoci vonku nikto nebol, len mierny šialenci ako som ja. Bolo strašné ticho, ale nebála som sa. Vonku som sa nebála tak ako doma, lebo tu to nebolo uzavreté, ale otvorené, priestranné. Ale keď som vtom desivom tichu začula praskať konáre, už som sa zľakla. Hneď som sa otočila a začala sa obzerať, ale nikoho som nevidela. Pridala som do kroku a počúvala všetky zvuky okolo mňa. Za sebou som po pár sekundách počula kroky a to už bolo aj na moju odvahu veľa. Veď kto by sa nezľakol, keď je úplne sám v tme a široko ďaleko je len ticho a tma? Rozbehla som sa a upaľovala cez tri ulice ako keby som bežala maratón. Pred našou ulicou som zastala a oprela sa o kolená. Hlasno som dýchala a snažila sa upokojiť. Dookola som si hovorila, že som si to len vymyslela a že to môže byť trebárs aj nevinný okoloidúci. Pozrela som sa za seba a na začiatku lesa uvidela dve veľké žlté oči, ako na mňa hľadia a vysmievajú sa mi. Zajačala som a rozbehla sa k domu. Prefrčala som celou ulicou na jeden dych a vletela do domu. Zavrela som za sebou dvere na všetky zámky a potom sa zosunula na zem. Čo to bolo? Tie oči!!! Nič nemá také veľké žlté oči.
"Ell? Čo ti je?" zasvietil svetlo Mike a kľakol si pri mňa.

***


tak a teraz komentujtee!! dúfam, že sa vám to páčilo :)


5. kapitola

20. ledna 2010 v 16:33 | ronnie |  Biely mesiac
BM - avatar
Ahojte,

tak čo, známky zaokruhlene?? ja som už so všetkým takpovediac skončila, len ešte zajtra mám nemčinu, na ktorú som už naučená, takže to znamená, že mám čas na môj blooog :D:D a teda aj na moje poviedky, a hneď aj piaty dielik vám sem dávam...samozrejme, že ho venujem Sayi14, ako vždy, lebo VŽDY komentuje, začo si zaslúži malú hviezdičku :) a potom aj Mazukyi, Nessy a Luchii :) tak a dúfam, že sa vám bude tento dielik páčiť :)


Biely mesiac


5. kapitola

Pozerala som sa na svoj odraz v zrkadle v špinavej dámskej toalete. Nechápala som, prečo som nepovedala Nathovi, že ho tiež milujem. Prečo som ho tak veľmi zranila. Veď som ho milovala od 16 rokov až ....? Kedy sa vlastne moje city voči nemu zmenili, keď som to ani nepostrehla? Bolo to len tým, že mi nepovedal pravdu o tom zmiznutí alebo v tom hralo rolu niečo iné?
Nahla som sa nad umývadlo a umyla si tvár. V zrkadle sa mi moja tvár zdala bledá a tie kruhy pod očami sa mi nepodarilo zakryť ničím. Rátala som, že do konca filmu je asi nejakých 15 minút a nehodlala som ich stráviť na záchodoch, ktoré upratovačku nevideli roky. Tak som sa silou vôle prinútila k pohybu a dostala sa na svoje miesto. Cítila som na sebe pohľady mojich kamarátov a brata. Snažili sa byť nenápadný, aspoň Kath a Dan hej, no Mika som ľahko odhalila. Pozeranie sa cez Kath je dosť nápadné...
Mala som pravdu. Zvyšok filmu bol len nejakých 15 minút a aj tak som z neho nemala nič. Zasvietili sa svetlá a my sme zostali sedieť ako vždy. Čakali sme kým sa to tu vyprázdni. Neznášala som totiž tlačenicu.
"No, myslím, že na toto už nepôjdem." Skonštatoval Mike a vyložil si nohy na sedadlo pred seba.
"Ale no tak, veď to nebolo až také strašné." Povedala Kath a začala sa s Mikom hádať. Dan sa na mňa pozrel a láskavo ma objal okolo ramien. Zložila som si hlavu na jeho rameno a zavrela oči. Chcela som z tohto chaosu môjho života odísť a nikdy sa nevrátiť, ale nestálo to za to. Mala som mamu, Mika, Kathy a aj Dana, ktorého mám čím ďalej, tým viac rada. Nie je toto náhodou dôvod, prečo som nedokázala povedať Nathovi milujem ťa?

"No dobre, najvyšší čas ísť domov, čo povieš, drobec?" spýtal sa ma Mike a ja som musela otvoriť oči. Usmiala som sa, lebo drobec mi hovoril len vtedy, keď som bola smutná. Teda stále.
"Zober ma preč, svalnáč." Uškrnula som sa a postavila sa. V kinosále bolo už len pár rozumných ľudí a aj tí už odchádzali. K autu sme preberali celý film a ja som bola skôr ticho, lebo som videla len polovicu filmu. Pri aute sa Kath opýtala.
"Kto bude šoférovať?"
"Ja." Povedala som a vytiahla kľúče.
"Ani náhodou, drobec. Ty si riadila sem, tak ja budem naspäť." Povedal Mike so žartom, ale asi aj s miernym strachom. Nechcel ma pustiť za volant v takomto stave.
"Mike, ja chcem šoférovať." Povedala som rozhodne a nasadla za volant. Dan len pokrčil plecami a sadol si dozadu, ale nespúšťal zo mňa oči. Kath sa ešte o niečom bavila s Mikom, ale potom obaja nastúpili do auta.
"Kath, neboj sa. Nehodlám sa zabiť." Povedala som, aby som ju upokojila a ona si viditeľne uľavila.
"Ty si si vážne myslela...?" spýtala som sa, ale nechala som to tak a naštartovala.

Cesta lesom bola ešte tmavšia a desivejšia, ale potrebovala som si zamestnať myseľ tým, že som dávala pozor na cestu. Preto ma zarazilo, keď som zrazu na krajnici zbadala Natha. Prudko som stupila na brzdu a vyskočila z auta. Zmätene som sa obzerala, nevidela som nikoho, ani jeho auto ani jeho.
"Ewelin, čo tam robíš? Choď preč z cesty?" volal na mňa Mike a ja som ho nepočúvala. Rozbehla som sa na miesto, kde som ho zbadala a obzerala sa pritom všade, kde sa dalo. Dan sa za mnou rozbehol a chytil ma do svojej náruče.
"Ellie, to nebol Nath, poď naspäť. Je zima."
"Ale ja som ho videla.." povedala som, no Dan ma už ťahal do auta. V aute som sa zložila na ňho a tlmene plakala do jeho bundy. Všetko sa teraz roztopilo a prelievalo slzami von. Nedokázala som a ani nechcela zastaviť.
"Dan? Odvezieš Kathy domov? Ja zoberiem Ewelin domov." Povedal Mike pred domom. Došoféroval to dosť rýchlo, ani som nepostrehla, že sme sa pohybovali.
"Jasné, zajtra ti donesiem kľúče." Odpovedal Dan a vytiahol ma z auta. Mike ma zdvihol na ruky a mne spadla hlava na jeho rameno od totálneho vyčerpania.

Danov pohľad

Dosť som sa bál nechať Ewelin samú, ale bude s ňou Mike a jej mama. Stále som však mal pocit, že to Nath prehnal. Nemal sa ukazovať v tom lese. Bol to fakt blbý nápad, veď ju úplne zranil. Chápal som, že si potrebuje ujasniť svoje city, ale musel takýmto spôsobom?
Riadil som auto tmavým Flowernewom a upokojoval Kath. Vysadil som ju pred domom a poprial jej dobrú noc.
Naspäť domov som sa pozeral po krajoch lesa, či náhodou neuvidím Natha, ale nič. Celú noc som nemohol kvôli tomu kinu zaspať. Mal som divný pocit, že sa Ewelin niečo stane.
Ráno som sa ponáhľal do školy, aby som na vlastné oči videl, či je v poriadku.
Nenašiel som ju, a keď po prvej hodine prišla za mnou Kath, že nebola v triede, rozhodol som sa nájsť Mika. Našiel som ho pri bráne.
"Čav Mike." pozdravil som ho a hodil mu kľúče. "Kde máš sestru?"
"Doma, leží v posteli a spí." Povedal divne, aspoň mne sa tak zdalo.
"Prečo? Je chorá?" opýtala sa Kath so strachom.
"Nie." Poškriabal sa na hlave a ja som už vedel, čo jej je. "Ona sa včera tak trošku zložila." Povedal a Kath zhíkla.
"Prečo ste ju nechali samu?" vybehla na ňho a buchla ho do hrude.
"Mysleli sme si, že potrebuje byť sama. Zaspala mi v rukách a vôbec som nevedel, že nespí."
"A z kade zobrala alkohol?" zúrila ďalej, lebo sa dovtípila, čo asi Ell urobila.
"Odo mňa zo skrine. Zaspal som hneď ako som vošiel do izby a ona u mňa bola." Povedal ticho.
"Do kelu. To ty si sa mal opiť, nie ona." Znova som buchla do brucha a nazúrená odišla bránou na parkovisko. Mike vyzeral byť dosť nanič.
"Nie je to tvoja vina. Idem za ňou a postarám sa o ňu." Povedal som mu a rozbehol sa za Kath. Bola však ďaleko, tak som nasadol do auta a išiel za ňou. Zastavil som pri nej a dal dole okienko.
"Nasadaj." Prikázal som a ona hneď nasadla.
"Pridaj." Povedala ľadovo a ja som dupol na plyn. Za chvílu sme boli pred Ewelininým domom a Kath hneď vyskočila, ako som zastavil.
Začala zvoniť, ale nikto neotváral. Zamkol som auto a zazvonil aj ja. Po chvíle sme počuli pomalé kroky na schodoch a niekto ťažko otvoril dvere. Bola to Ewelin a vyvalila na nás svoje nenamaľované oči. Bola len v nohavičkách a starom vyťahanom tričku od Mika.
"Nie." Zašepkala a chcela zatvoriť dvere, ale ja som jej to nedovolil.
"Nie, nechcem aby ste ma takto videli." Zašepkala a podoprela sa o skrinku, inak by spadla. Podišiel som k nej a odhrnul jej vlasy z tváre.
"Ewelin, nenechám ťa samu." Povedal som ticho a zdvihol ju na ruky. Nevšímal som si slabé odstrkovanie, ale išiel som za Kath, ktorá už zmizla v kuchyni.
"Polož ju sem. Uvarím kávu." Povedala a ja som si s ňou sadol za kuchynský stôl.
"Ty ju máš veľmi rád, že?" usmiala sa Kath na mňa, zatiaľ čo som pohodlnejšie usadzoval spiacu Ewelin v mojom náručí.
"Hm." Priznal som sa a takisto sa na ňu usmial.
"Myslíš, že som bola drsná na Mika?" opýtala sa otočená ku kávovaru.
"No, trošku. Vieš, nebola to jeho vina." Povedal som.
"Ja viem, ale naštval ma. Načo si necháva fľašky alkoholu v skrine? Nestačí mu na zábavu Vicky?" opýtala sa mierne hystericky. Dávno som vedel, že má rada Mika, ale nepovedal som mu to. Stačil mi na to jeden pohľad. A myslím, že aj Mike niečo cítil ku Kath a teraz to mohli skúsiť, keď je Vicky mimo. Lenže to ešte nevie Ewelin.
"Kath, ak máš Mika rada, tak mu to povedz." Poradil som jej a zobral si od nej šálku kávy, ktorú už stihla uvariť.
"Nie, ja ho nemám rada. Je to predsa brat mojej najlepšej kamarátky."
"A to je problém?" spýtal som sa a moja otázka nedostala odpoveď, lebo sme museli Ewelin zobudiť. Dalo nám to zabrať, ale nakoniec sme ju úspešne nadopovali kávou. Potom sme ju zobrali hore do jej izby a starostlivo prikryli perinou.
"Myslíš, že už bude v poriadku?" spýtala sa váhavo Kath.
"Neviem." Odpovedal som jej pravdivo a rozhliadol sa po jej izbe.
"Mali by sme asi upratať tie fľašky."
Kath súhlasila a spoločne sme všetko upratali. Bol som pre istotu aj v Mikovej izbe a vyhodil všetky fľašky.
"Dan, musím ísť. Postaráš sa o ňu? O hodinu mám posedenie s mamou a nemôžem tam neísť." Povedala.
"Jasné, choď. Ja tu budem. Keby niečo tak ti brnknem." Povedal som a ona váhajúc odišla. Pozrel som sa na Ewelin a mala v tvári smutný výraz. Prešiel som k nej a lahol si k nej na postel. Spala až do večera a ešte aj cez noc. Bola ju pozrieť aj jej mama a keď uvidela, že som tu, mierne sa usmiala.

Ewelin spala ešte aj po polnoci a to sa mi už zdalo divné, lebo bola nadopovaná kávy a to by ani nemala spať. Zrazu sa však prudko posadila a so strachom v očiach si obzerala izbu.
"Dan?" šepkala do tmy a ja som sa posadil vedľa nej.
"Tu som, neboj sa." Zašepkal som a ona vrhla na mňa svoj znepokojený pohľad.
"Och!!! Ty si tu a žiješ!!!" Povedala a vrhla sa na mňa. Vôbec som to nepochopil, ale ani som sa nesnažil. Chytila moju tvár do svojich dlaní a to nemala robiť. Začali na mojej pokožke horieť a s ňou aj celé moje telo. V jednom momente sa na mňa hlboko pozerala a v druhom už bozkávala moje veľmi ochotné pery. Bozkávala ma ako o život a ja som jej to tiež veľmi neuľahčoval. Tuho som ju objal a bozkával s ešte väčším nasadením. Potom však náhle prestala a zvalila sa mi do náruče. Potichu som sa uchechtol. Zaspala mi v náručí. Chvíľu som len predýchaval, ale potom som ju položil naspäť pod perinu, aby spala ďalej.
Vyšiel som z izby a namieril si do kuchyne, lebo tam niekto bol, pretože bolo rozsvietené.
"Dobrý deň, alebo skôr večer." Pozdravil som Ellienu mamu a posadil sa za stôl.
"Ahoj, Dan. Ďakujem, že si tu bol s ňou. Je smutná z toho rozchodu s Nathom, ešte stále."
Usmiala sa na mňa trochu smutne a posadila sa ku mne.
"Ja viem."
"Vedel si, že vtedy to vôbec nezvládla a odišla na celé prázdniny k mojej sestre?"
"Nie, vážne to bolo až také zlé?" opýtal som sa neisto.
"Neviem, vôbec netuším čo prežívala. Ale asi ju trošku chápem. Ja som bola tiež mimo, keď mi zomrel manžel."
"Prepáčte.."
"To nič. Som rada, že si tu bol s ňou. Ja viem, že ju máš rád. A viem viac..." Pozrel som sa na ňu a v očiach jej videl, že vie celé moje tajomstvo.
"Vy to viete?" spýtal som sa šokovane.
"Všetko.."

***



:) to je všetko a čakám komentáre :)

PS: odkaz pre mazukyi: svoju časť dohody som splnila, teraz si na rade ty :D a teším sa na tvoj dielik :)


• BLOODY WORLD + CRITICAL •

17. ledna 2010 v 20:25 | ronnie

REÁLNE POVIEDKY

To znamená, že nepíšem o Belle alebo Edwardovi,
alee o skutočných hercoch z Twilightu!!

CRITICAL!


Stav: • DOKONČENÁ •
Žáner: sarkastická poviedka s plnou skrinkou hádok a poznámok, ktoré nie vždy zdvihnú náladu!!
Hlavné postavy: Andrea Cohenová (Dree), Kellan Lutz (v stredoškolskom vydaní), Jayson Cohen, Rena, Diana, Bizzy, Brad, Courtney,...

Dej: Andrea Cohenová je rebelka. Dievča, čo má vlastné názory a ľudí, ktorých nemá rada, ignoruje. Nič nerobí preto, že musí. Robí všetko tak, ako to ona chce. Zapadla do zlej partie, ale na jej povahu je to niečo ako vykúpenie. Aj tam ju totiž všetci berú, vážia si ju. Oplýva neutíchajúcim sarkazmom, štipľavými poznámkami a vlastným čiernym humorom. Všetko berie na ľahkú váhu, je veľmi pohodlná. Ale aj tak ju niektorí ľudia majú radi.

A keď prestúpi so svojím bratom na inú školu, pretože sa presťahovali aj s rodinou, ešte netuší, že zažije úplne iný svet a úplne iných ľudí. Ešte netuší, že teraz bude musieť aj ona bojovať za to, čo je správne. Aj ona si bude musieť udržať svoje šťastie a v prvom rade ho bude musieť nájsť! A to je veľmi ťažká úloha... hlavne pre ňu!

Motto: "Keď chceš uzavrieť mier, pripravuj vojnu!"
Počet strán vo worde: 162
Diely: (42)

• Prológ + Postavy123456789101112131415161718192021222324252627282930313233343536373839404142EpilógPosledné slovo

TWILIGHT POVIEDKY

Tu píšem o svojich nápadoch ohľadom Twilightu. Na postavy si neberiem žiadne nároky, ale dej je môj, takže nekopírovať!!!!

BLOODY WORLD


Stav: • DOKONČENÁ •
Žáner: dráma, miestami romantická a akčná
Hlavné postavy: Anette, jej mama, Carlisle, Esme, Alice, Emmett, Jasper,.. (žiadna Nessie!!)

Dej: Čo sa stane, keď celý svet pohltí upírska mánia, keď sa začnú každý deň tlačiť knihy a
premietať filmy o zvláštnych upíroch, ktorí sa nazývajú vegetariánmi? Čo sa stane, keď sa nakoniec zistí, že upíri naozaj existujú, ale nie sú priateľskí alebo mierumilovní? Títo sú krvylačné beštie, ktoré myslia len a len na ľudskú krv. V tomto svete už ľudia pomaly zanikajú a nastáva čas upírov. No čo keď odoláva posledné ľudské mesto? Utopia...

Motto: "Knihy niekedy neprinášajú len dobro! V tomto prípade zkazili celý svet... teraz musím pobehovať po svete ako nejaká nymfomanka s najnovšími zbraňami v rukách a zabíjať tie odporné pijavice!! Hovorím vám, knihy sú nanič!!"

Cieľ: Ja milujem čítanie a milujem Twilight. Tá mánia okolo toho ma naozaj veľmi pohltila, ale moja diagnóza je už statočne vyliečená :D takže, teraz vznikla poviedka, v ktorej známe knihy spôsobili skazu sveta!

Počet strán vo worde: 224
Diely: 62 (trošku som sa rozpísala :))

• Prológ1234567891011121314151617181920212223rekapitulácia2425262728293031323334353637383940414243444546474849505152535455565758596061/druhá časť62Epilóg + Poďakovanie
Ak budú nejaké problémy s linkami (napríklad zlé odkazy), prosím, napíšte mi to do komentárov :) Ďakujem! Ronnie.

4.kapitola

15. ledna 2010 v 18:16 | ronnie |  Biely mesiac
BM - avatar
Ahooj,

napísala som ďalšiu kapitolu k Bielemu mesiacu :D mne osobne sa veľmi páči, je tam tak so všetkého trošku, hádam sa vám bude páčiť :D tento dielik venujem Sayi14, Sheene Satsuki a Mazukiy-funny :D ďakujem vám a príjemné čítanie :))


Biely mesiac


4. Kapitola


Po konci hodiny som rýchlo vypadla z triedy a vyšla na dvor. Bola obedná prestávka a ja som na obed nechodila. Preto som chodila k múru, vyliezla som naň, aj keď na ňom bola kopa snehu.
"Ellie, čo tam zas robíš? Ja tam za tebou nevyleziem." Povedala Kath, keď sem prišla a sadla si na lavičku podo mnou.
"Mne je tu dobre." Rozhliadla som sa po okolí a kochala sa prírodou. Zrazu som na kraji lesa uvidela niečo, čo mi zhypnotizovalo pohľad. Pozerala som sa do dvoch žltých očí a nedokázala sa odtrhnúť od nich preč.
A v mojej hlave sa objavil znova hlas veľmi podobný Danovmu.
"Zlez okamžite z múru." Povedal mi ten hlas a ja som sa zľakla, no nedokázala sa ani pohnúť.
"Nepozeraj sa mu do očí." Povedal znova a ja som sa chcela pozrieť inde, ale nešlo to. Cítila som sa ako príputaná k niečomu. Zrazu však niekto do mňa niečo hodil a ja som sa zmätene poobzerala. Uvidela som vystrašenú Kath a pri nej stál Mike a Nath.
"Ell, zlez dolu, prosím ťa." Povedal hlasno Nath. Pozerala som sa na nich ako keby som ich vôbec nepoznala. Na malú chvíľku som sa znova pozrela na kraj lesa, ale nič som tam už nevidela.
"Ewelin zlez dole!" Povedal Mike nahnevane a ja som skočila dole. Kath pritom zvískla, ale potom len zmätene na mňa pozerala.
"Čo si tam robila?" vybehol na mňa hneď Mike a ja som na ňho len tupo pozerala.
"Odpovedz mu." Povedal mi ten hlas a ja som sa začala zmätene obzerať. Našla som Dana ako na mňa sústredene pozerá.
"Ewelin?" zatriasol mnou Mike a ja som mu odpovedala.
"Vždy tam chodím Mike, tak neviem, čo riešiš." Odsekla som.
"Už tam nepôjdeš, jasné?"
"Prečo?"
"Lebo je to vysoko a môžeš spadnúť." Povedal.
"Odkedy si taký starostlivý?" zasmiala som sa a vtedy sa všetci uvoľnili. Mike ma objal a pritom mi povedal, že sa o mňa bojí, tak aby som tam neliezla. Musela som mu to sľúbiť.
Potom odišiel aj s Nathom a Kath ma schytila na lavičku.
"Ako si tam tak ľahko vyliezla?" opýtala sa ma celá prekvapená.
"Asi som dobrá v telesnej." Povedala som prvé, čo ma napadlo, lebo ani ja som nevedela, ako som vyliezla na trojmetrový múr. Vždy som tam liezla a Kath nikdy nevedela, ako. Začali sme sa rozprávať o našej ďalšej hodine, keď vtom Kath niečo vyhŕkla.
"Vieš čo, chcela by som pozvať Dana na rande." Povedala.
"Čože?" trápne mi preskočil hlas.
"No, páči sa mi a on ma očividne nikam nepozve, tak prečo by som to nemohla skúsiť?"pokrčila ramenami.
"Ehm, jasné, že to môžeš skúsiť." Predstierala som nadšenie, ale vôbec sa mi to nepozdávalo.
"Dobre tak idem." Povedala a zakričala na Dana, ktorý práve prechádzal od brány do školy.
Pozrel sa na ňu a čakal. S miernym červenaním sa ho niečo spýtala a on zostal šokovaný. Pozrel sa na mňa a ja som sa okamžite pozrela inam. Práve začalo zase snežiť a ja som si nacapila kapucňu na hlavu. Zobrala som si knihu a opakovala si učivo.
"Ell, on povedal, že by rád išiel, ale len ako kamarát." Povedala ticho, keď si ku mne znova sadla a ja som ju začala utešovať. Nemala nejakú doživotnú traumu z toho, proste nečakala, že by ju odmietol. Poobede bola už ale zase v pohode a spolu sme sa dohodli, že pôjdeme do kina.
"Super, vyberiem nejaký film." Natešila sa Kath a ja som bola rada, že je už šťastná.

***

S Kath sme sa dohodli, že do kina pôjdeme v piatok. Netušila som, na aký film, ale bolo mi to jedno. Išli s nami aj Nath a Dan a dokonca aj môj brat Mike.
"A prečo nejde s nami aj Vicky?" provokovala som Mika, keď sme išli autom, ktoré som šoférovala ja, do mesta vzdialeného od Flowernewu 35 kilometrov. Od pondelka už nesnežilo a sneh sa roztopil. Bola síce ukrutná zima, ale my sme opäť mohli používať autá. Nath zobral autom Kath a Dana, lebo my dvaja sme ešte museli pomôcť mame s kvetinami.
"Má nejakú prácu a ja som sa nudil, tak idem s vami." Zasmial sa a postrapatil mi vlasy. Kvôli nemu som trošku prešla do protismeru a Mike sa začal neuveriteľne smiať.
"Nemali by sme sa vymeniť?"
"Ja to zvládam." Povedala som a práve sme vošli do mesta. Bola strašná tma a cesta lesom ma mierne desila, tak som bola rada, že sme už v svietiacom meste.
"Zahni doprava." Povedal Mike a ja som urobila presne, čo povedal. Navigoval ma celým mestom, lebo ja som tu ešte nebola. Všade na stĺpoch boli vyvesené plagáty s fotkou Kelly a mne už začalo byť čudné, že sa nenašla po celom týždni.
Zaparkovala som a vystúpili sme z auta.
"Ja by som zaparkoval lepšie." Povedal provokatívne Mike.
"To určite, ja parkujem skvele." Pochválila som sa a pozrela na auto. Mike ma však chytil za ruku a ukázal pred kino. Uvidela som Kath, Dana a Natha.
"Platíš lístky." Povedala som Mikovi a rozbehla sa za nimi cez cestu.
"Ahojte," pozdravila som ich a objala Kath.
"Kúpili ste už lístky?" opýtal sa Mike a Dan prikývol.
"Super, tak ideme nie?" zasmial sa.
"Tie lístky im zaplatíš." Povedala som a tresla ho po hlave.
"Nemusí." Povedal Nath a ja som sa mu pozrela do očí. Neviem, čím to bolo, ale začervenala som sa a cítila sa nesvoja. Akoby z neho sálali pocity, ktoré mi spôsobovali miernu paniku a zmätenosť. Preto som zobrala Kath pod pazuchu a nadšene zvolala.
"Ide sa."
Za sebou som ešte počula ako Mike povedal Nathovi, aby to už nerobil. Nechala som to tak, ale v kinosále som si sadla medzi Kath a Dana. Dan od začiatku nič nehovoril a mne to bolo dosť nepríjemné. Zhasli svetlá a my sme sa zadívali na film.
"Romantický film? Ty ma chceš zabiť?" opýtala som sa Kath a tá sa len uškrnula.
"To máš u mňa." Zašepkala som a pozerala. Teraz už chápem prečo som nevedela, na aký film ideme. Keby som to vedela, nikdy by ma sem nedostala.
Dan sa zrazu ku mne nahol a pošepkal mi niečo do ucha.
"Ell, Nath sa bude chcieť s tebou porozprávať, tak buď milá." Zašepkal a ja som cítila, ako sa jeho pery obtreli o moje ucho. Určite bol veľmi blízko a chcela som zistiť, ako blízko to bolo. Pozrela som sa na neho a dlho sme si pozerali jeden druhému do očí. Zrazu sa pozrel na moje pery a začal sa ku mne nakláňať. Už som chcela zatvoriť oči a pritisnúť sa k nemu, ale prerušil nás film. Potom sme sa obaja pozerali na film, akoby sa nič nestalo.

V strede filmu mi Kath pošepkala: "Nath chce, aby si išla na chodbu."
"Prečo?"
"Neviem, to mi Mike povedal." pokrčila ramenami.
Tak som sa len postavila a pobrala sa na chodbu. Mike mi cestou pošepkal, aby som mu nič nedovolila, na čom som sa trošku zarazila. Nič som nechápala, ale aj tak som išla ďalej. Našla som ho na chodbe ako stál chrbtom ku mne. Nikto tam nebol, len on a ja.
"Čo si chcel?" opýtala som sa a môj hlas sa strašidelne ozýval po chodbe. Potom sa otočil.
"Chcem len niečo vyskúšať." Povedal a začal sa približovať ku mne. Normálne som sa bála, ale nie tak akoby ma chcel zabiť ale niečoho iného. Asi som vytušila, čo chcel urobiť.
"Čo to robíš?" začala som cúvať, až som sa dotkla steny a on ku mne prišiel.
"Chcem vedieť, či ma ešte miluješ."
"Ale...!" nedokončila som, lebo ma pobozkal. Najprv som sa vzpierala, ale potom som si aj ja chcela overiť, či ešte niečo k nemu cítim. Skúšala som mu bozky opätovať, zavrela som oči a snažila sa ho bozkávať tiež, ale nešlo to. Proste som cítila, že je to zlé a že to nesmiem robiť, tak som sa ho snažila od seba odtlačiť, ale bol príliš silný. Pustil ma až vtedy, keď mi začali tiecť slzy.
"Prečo plačeš?" opýtal sa ma a zotrel mi slzy.
"Lebo si to teraz všetko pokazil. Ja ťa nedokážem bozkávať potom, čo....nič neviem. Zmizol si na tri týždne a nič si mi nepovedal. Nič, ani jediné klamstvo. A ja niečo potrebujem vedieť." vychrĺila som hystericky a plakala som ešte viac.
"Prepáč." Sklonil hlavu a mne došlo, že ani teraz mi nič nepovie. Chvíľu som sa na ňho len pozerala, ale potom som si vzdychla.
"Nie ty mi prepáč. Keby som ťa milovala, tak by mi stačilo veriť ti a nepýtať sa ťa na všetko. Milujem ťa, ale len ako najlepšieho kamaráta." Zašepkala som.
"Ja viem. Aj ja ťa milujem, ale asi trošku viac." Trpko sa zasmial a ja som zalapala po dychu. Nikdy mi to nepovedal a musel to urobiť práve teraz? Keď je definitívny koniec?"
"Nath.."
"To nič. Ja to prežijem, neboj sa. Nebude ti vadiť, ak zoberiete domov Dana s Kath? Ja by som už išiel domov. Ten film ma vôbec nebaví a myslím, že takto to teraz bude lepšie."
"Nemusíš ísť kvôli mne preč." Povedala som so slzami v očiach, ale on už odchádzal preč.
"Neboj sa, som v poriadku. Uži si zvyšok večera." Povedal a odišiel do tmy.
"Prepáč..." zašepkala som do prázdna a rozplakala sa.


3.kapitola

12. ledna 2010 v 15:42 | ronnie |  Biely mesiac
BM - avatar
Ahojte,

chvílu tu asi nebudem níč pridávať, lebo mám v škole fofry, veď to poznáte :) koniec roka a teraz hromadné opravovanie známok... :D no ale k tejto poviedke :) tento dielik by som chcela mimoriadne venovať Sayi14, ktorá zatiaľ prečítala všetky dieliky a moooc si toho cenííím :D Naozaj ďakujeem :) táto kapitola je trošku kratšia, ale nabudúce to vynahradím :) tak príjemné čítanie :)


Biely mesiac


3.kapitola


"Nemáš ju rada, že?" spýtal sa a ľahol si pri mňa. Pokývala som hlavou a mierne sa usmiala.
"Ani ona ma nemá rada. A ja to priam využívam."
"Normálne sa ťa bojím." Zasmial sa Dan a ja som sa posadila.
"Mám nápad. Myslíš, že kedy vaši skončia?" opýtala som sa.
"Asi tak o hodinu?" tipol si a rozvalil sa ešte viac.
"Héj, nie si doma, tak vstávaj a poď von." Postavila som sa a natiahla k nemu ruku.
"Čo chceš robiť?" spýtal sa so zdvihnutým obočím.
"Neboj sa, chcem sa len prejsť po ulici. Chcem ti niečo ukázať." Povedala som a už sa ku mne naťahoval. Dotkol sa mi ruky a rýchlo sa postavil. Potom ma znovu pustil a popostrčil k dverám
"Tak poďme." Povedal a mi sme potajomky vyšli von. Obliekli sme si bundy a behom odbehli až na koniec ulice.
"Tak čo mi chceš ukázať?" spýtal sa celý zadýchaný, keď sme konečne zastavili.
"Pozri." Ukázala som na les a hneď nad ním bol mesiac. Bolo to krásne a ja som sa na to vždy dívala, keď mi zomrel ocko.Bol to môj biely mesiac, taký jednoduchý ale nádherný. Akurát bol spln a v lese som počula zavyť vlka. Trošku som sa zľakla, ale keď ma Dan chytil za ruku, tak strach hneď opadol.
"Je to prekrásne, ale už by sme mali ísť." Otočil sa a znova sme išli k nám domov.
"Počúvaj, nepotrebuješ pomôcť s matematikou? U Banniersa prepadáš." spýtal sa ma, keď som sa ho akurát chcela spýtať, prečo sa vraciame.
"Nó, ale on ma nechá prepadnúť aj keby som tam mala samé jednotky."
"Nenechá, budem ťa doučovať."
"Nie, to netreba. Nechcem stráviť ďalšie hodiny počítaním matiky." Zatriasla som sa a zadrkotala zubami od zimy. Vtom v lese znova zavyl vlk a ja som sa znova zľakla.
"Čo sa deje?" strachovala som sa a on ma chytil pevnejšie a už sme utekali domov.
Pred domom už čakali jeho rodičia a jeho otec sa mračením díval do lesa.
"Á tu ste." Povedala Danova mama a vyšla nám oproti. Keď nás videla, ako sa držíme za ruky, tak sa mierne usmiala a moja mama takisto. Hneď som Dana pustila a pobrala sa k mame.
"Už ste skončili?" opýtala som sa jej, aby som zmenila jej pohľad a myšlienky, ale stále som pozorovala Dana a jeho otca. Niečo si tíško šepkali a Dan sa zrazu na mňa pozrel. Niečo ešte povedal otcovi a potom sa pobral ku mne.
"Tak, my už ideme. Večera bola úžasná Stacy, mali by sme si to niekedy zopakovať, ale nabudúce u nás." Povedal John a Suzy objala mamu.
"Budeme radi, aj my sme sa dobre bavili." Povedala mama a pozrela sa na mňa, aby som to odsúhlasila.
"Jasné, bolo to skvelé." Predstierala som mierne nadšenie a objala Suzy.
"Rada som ťa spoznala Ewelin. Budeme radi ak k nám občas zájdeš na návštevu." Žmurkla na mňa a ja som sa začervenala. Potom som sa pozrela na Dana a ten sa pozeral zase do lesa. Už mi nevenoval ani jeden pohľad, ani jedno slovo, ani jeden pozdrav na rozlúčku. Všetci nám zaželali slušne dobrú noc a pobrali sa domov. Bola som smutná a zároveň naštvaná, že mi Dan nič nepovedal a mala som strach kvôli tým vlkom. Rýchlo sme vošli do domu a potom som mame pomohla upratať. Mika som už nevidela a dokonca som ho nenašla ani v izbe. Ani jeho ani Vicky. Divné. S čudným pocitom som išla do izby a mierne rozklepaná som zaspala.


Keď som v pondelok prišla do školy, prvé čo ma upútalo bol veľký plagát na bráne a na ňom stálo: Nezvestná!! Pod nápisom bola veľká fotka mojej spolužiačky, ktorá bývala na konci mojej ulici. Rozmýšľala som, čo sa jej mohlo stať, keď ma prerušil môj milovaný braček.
"Ahoj, Ell." Pozdravil ma a prešiel bránou.
"Počkaj." Zakričala som na ňho a on sa zastavil a čakal, čo poviem.
"Kde si bol včera?" opýtala som sa ho a on sa na chvílu zatváril čudne, no potom ho vystriedal žiarivý úsmev.
"Bol som u Vicky, bola nahnevaná, že som sa jej nevenoval, tak som ju musel nejako utešiť."
"Tak to nechcem počuť." Zdvihla som ruky na svoju obranu a odišla do triedy.
V nej som si prisadla ku Kathy a pozdravila ju.
"Ahoj, videla si ten oznam na bráne?"
"Videla. A vieš kto to je? Kelly s geografickej triedy. Sedela pred nami na hodine." Povedala potichu a ja som ju objala okolo ramien.
"Neboj sa, určite si spravila predĺžený víkend so svojím frajerom a teraz sa nejako pozabudli. Veď poznáš mladých." Upokojovala som ju.
"Hm, asi máš pravdu." Povedala a spoločne sme si začali opakovať biológiu. Ja som však celú hodinu rozmýšľala nad tým, prečo včera Dan a jeho otec sa tvárili tak čudne. Cez prestávku sme si spolu sadli na schody a čakali, kým sa trošku uvoľní chodba od študentov a zatiaľ mi Kath rozprávala vtipy, ktoré jej povedal strýko, ktorý bol u nich na návšteve cez víkend.
"Ahojte." Prekvapil nás zozadu Nath a sadol si k nám.
"Ahoj, Ako sa máš?" spýtala som sa.
"V pohode a vy?"
"Takisto. Vieš kto bol u nás cez víkend? Strýko." Povedala Kath.
"Ten strýko?" zasmial sa Nath a ja som sa postavila.
"Áno. A ja padám, lebo to nechcem počuť ešte raz." Povedala som a otočila sa. Predo mnou stál Dan.
"Ahoj." Pozdravil sa mi a potom odzdravil aj Kath a Mika, ktorý sa mu tiež pozdravili.
"Ahoj." Pozdravila som sa mu a odišla na odchod.
"Čo sa deje?" dobehol ma.
"Nič, čo by sa malo?"
"No len že si nejaká divná." Zasmial sa a ja som sa otočila a tým ho zastavila.
"Prečo ste sa včera s otcom tak divne tvárili?" opýatala som sa ho a on chvíľu mlčal. Potom však odpovedal.
"Vieš, môj otec a ja máme také divné hobby. Pozorujeme vlky a včera akurát boli skvelé podmienky na ich pozorovanie." Uškrnul sa a ja som trošku obmäkla.
"Aha, to sa dá pochopiť, ale prečo si sa mi aspoň neodzdravil."
"Keby som vedel, že ťa to bude takto mrzieť, tak by som sa pozdravil, ale proste som zabudol." Šibalsky sa usmial.
"Mňa to nemrzelo. Je to len neslušné." Odsekla som a začervenaná som sa pobrala k svojej skrinke.
"Tak neslušné? Vieš o tom, že dnes ráno moja mama stále hovorila o tebe?" povedal, keď som si vyberala veci so skrinky.
"A to prečo?"
"Netuším. Asi to spôsobili tvoje detské fotky." Zasmial sa.
"Hej, ja som bola náhodou zlatá." Udrela som ho do ramena a zaškerila sa.
"Teraz máme Banniersa?"
"Áno a dnes by si mohla byť milá. Nepotrebujem ďalšie písomky."
"Prečo? Tebe to aj tak nevadí." Uškrnula som sa a spolu sme sa pobrali do triedy. Pred dverami som do ňho strčila a prešmykla sa popri ňom, sadla som si do lavice a vybrala notes.
Keď však Dan prišiel tiež, zobral mi notes a povedal.
"Dnes nebudeš kresliť." Povedal a ja som sa zasmiala.
"Aj tak nebudem mať čas, lebo ma Banniers v kuse vyvoláva."
"Aspoň dávaš pozor."
"Ja vždy dávam pozor. Dokonca som včera počítala matiku, len aby som mala lepšie známky."
"Počítala si len kvôli tomu, aby som ťa nemusel doučovať?" opýtal sa dotknuto a mňa pritom pichlo pri srdci.
"Nie, počítala som ešte pred tým, ako si sa ma spýtal na to doučovanie." Povedala som a on sa hneď usmial. Vtom však prišiel do triedy Banniers a prvé, čo povedal, bolo: "Trustová k tabuli."
Odpovedala som mu milo a on skoro spadol zo stoličky. Nadiktoval mi príklad a vďaka tomu, že som včera pred obedom počítala a počítala, tak som ten príklad vypočítala dobre.
"Je vám dobre, Trustová?" opýtal sa zmätený učiteľ a ja som sa s úškrnom pobrala späť k lavici. Potom vyvolal Dana a ten naopak dostal 5.
"Čo sa to dnes deje? VY dvaja ste sa vymenili alebo čo?" krútil hlavou Banniers a my sme sa potichu rehotali.
"Mám na teba zlý vplyv." Smiala som sa cez prestávku, keď sme spolu kráčali na moju ďalšiu hodinu.
"Nevadí, môžeš ma kaziť ďalej." Povedal a ja som ztuhla. Neviem, či to bolo tým, čo povedal alebo tým, že Nath stál pred dverami mojej triedy a rozprával sa s nejakou babou.
"Kto je to?" spýtala som sa.
"Netuším, ale asi to bude len spolužiačka." Povedal Dan a ja som sa na neho pozrela. Usmial sa a ja som sa musela tiež. Potom sa otočil a odišiel do svojej triedy. Ja som nenápadne vkĺzla do svojej triedy a sadla si pri nejakú blondínku, čo si opakovala učivo. Keď vstúpil Nath, začal sa po mne obzerať a keď uvidel, že sedím inde, tak sa so smutným pohľadom pobral do inej lavice.



2. kapitola

9. ledna 2010 v 13:58 | ronnie |  Biely mesiac
BM - avatar

Biely mesiac



2. kapitola


U Bella nebol skoro nikto, lebo sem naši spolužiaci vôbec nechodia. Je to pre nich príliš staromódne, ale pre nás je to ako stvorené.
"Páni, je to tu super." Povedal Dan a vyzliekol si bundu.
"Áno to je." Zašepkala som so zatvorenými očami a rozvalená na jednom kresle. Katherine zatiaľ objednávala nejaké hamburgery a kolu, ktoré ako som sa dozvedela, sme všetci milovali. Samozrejme Kath milovala najviac na svete čínu, ale nechcela sa zhodiť pred Danom. Všimla som si, že sa jej páči.
"Odkedy máš rád hamburgery?" opýtala som sa stále so zatvorenými očami. Aspoň som sa mu nemusela pozerať do očí.
"Neviem, asi od detstva a ty?" Ozval sa blízko pri mne a ja som musela otvoriť oči. Pozrela som sa na ňho ako leží vedľa mňa v kresle a pozerá sa na mňa s úsmevom na tvári. Rýchlo som sa však obzrela za Kath, lebo sa mi znova začala krútiť hlava.
"Milovala som ich už u mamy v bruchu." Zasmiala som sa a spomenula som si na historku mamy, ako keď ma čakala, tak jedla len a len hamburgery s hranolkami. Chceli ma kvôli tomu pomenovať Mcdonald, ale stará mama to zatrhla a teraz som jej zato veľmi vďačná.
Prekvapilo ma keď sa zasmial aj Dan a už už som sa na ňho chcela pozrieť, keď vtom prišla Katherine.
"Táák, mám hamburgery a koly, čo ešte?" doniesla všetko na jednom podnose a nebezpečne sa pritom nakláňala.
"Ukáž pomôžem ti." Povedala som a postavila sa. Podala som Danovi hamburger a dávala si pritom pozor aby som sa mu nepozrela do očí. Svoj som si položila na kreslo a koly som dala na stôl.
"To už stačí, Kath. Ďakujem." Usmiala som sa na ňu a sadla si.
"Aj ja ďakujem." Povedal Dan. Potom sme sa všetci začali rozprávať a pritom jesť hamburgery. Vlastne Kath vyzvedala od Dana všetko o jeho rodine a ja som len jedla, počúvala a pritom si všímala Dana. Vôbec sa na mňa ani raz nepozrel ako keby vedel, čo mi spôsobuje tým, že sa na mňa pozrie. O dlhé dve hodiny sme akoby zázrakom dojedli hamburgery a pobrali sa domov. Najhoršie na tom bolo, že Dan býva oproti mne v dome. Vôbec som si nevšimla, že by sa tam niekto nasťahoval, ale asi to bolo tým, že hneď ako ma Mike včera doviezol z letiska, tak ma hneď zobrala mama a nepustila ma skoro tri hodiny.
Odvtedy ako sa Kath odpojila od nás s hlasitým povzdychom, sme boli ticho. Bolo mi trápne o niečom prehovoriť, tak sme len kráčali a každý sme sa pozerali iným smerom. Pred mojím domom zastal a pozrel sa na mňa. Ja som sa však pozdravila a odišla do domu.
Celý večer som rozmýšľala nad tým, ako je možné, že príde jeden chalan a už nemôžem kvôli nemu spať. Nathovi to trvalo dobré tri mesiace, kým si získal moju pozornosť. A teraz?? Stačí na to len pár sekúnd a jeden pohľad. Zaspala som len pár minút po odbití jednej a aj to som sa zobúdzala každých pár minút kvôli divnej nočnej more.


Ubehli dva mesiace a veci začali naberať na divnosti. Celý mesiac sa Dan na mňa ani raz nepozrel a vôbec sa so mnou nerozprával, aj keď sme spolu sedeli na matematike. Banniers bol na mňa ešte horší ako v prvý deň a už nám kvôli mne navalil päť písomiek. Spolužiaci ma doslova neznášali, ale ako ma zarazilo, Dan sa staval na moju stranu. Začali ma provokovať a on ich vždy odbil ešte predtým, ako som stihla zapojiť svoj sarkazmus. Pred Kath sme sa však správali normálne, bavili sme sa spolu, ale nepozerali na seba. Nath a ja sme sa dohodli, že budeme len kamaráti, lebo očividne mi nehodlal povedať, čo sa deje, a tak som navrhla aspoň toto. Nechcela som ho stratiť a toto bola jediná možnosť. Doma to nebolo o nič lepšie. Môj brat začal brávať domov Vicky. Na tom by nebolo nič zlé, ale keď ju uvidíte ráno v kúpeľni a v bratovom tričku, tak ledva prekonáte srdcovú porážku. Mike na tom nevidel nič zlé a dokonca mama bola celá bez seba, že sem Mike konečne vodí svoju frajerku.
Toto bolo zatiaľ v pohode , aj keď som mala nervy už dávno zahrabané niekde pod domom. Najhoršie na tom bolo, že mama si zmyslela, že musíme spoznať Sondarkovcov!!! Keď mi to povedala, normálne som spadla na zadok. Pozvala ich totiž v nedeľu k nám na večeru. A na moje prekvapenie, to prebiehalo vážne.......skvele.
O siedmej nám zazvonil zvonček a mama išla s veľkou radosťou otvoriť. Ja som na celý deň zmizla v izbe a odmietala sa podvoliť maminej večeri. No na moju veľkú smolu som si išla zobrať piť a akurát vtedy boli Sondarkovci zhromaždení v predsieni.
"Sakra." Zanadávala som pošepky a otočila sa na schodoch, ale moja mama si to stihla všimnúť.
"Ewelin, poď privítať našich hostí." Zatrilkovala a keď som sa neochotne otočila a nasilu usmiala, pani Sondarková sa na mňa široko usmiala.
"Ó Ewelin, tak rada ťa spoznávam. Toľko som o tebe počula, ale v skutočnosti si oveľa krajšia." Povedala a vytrhla sa Vicky, s ktorou sa akurát zoznamovala a pricupitala ku mne na schody.
"Ehm, aj ja vás rada spoznávam, pani Sondarková." Objala som ju, lebo sa ku mne nebezpečne natiahla.
"Och, hovor mi Suzy." Povedala a vtedy som už musela zostať dole, aj keď som bola len vo vyťahaných starých teplákoch a Mikovom starom tričku. Zišla som dole a už ma začal spovedať pán Sondark.
"Aj ja ťa rád spoznávam, Ewelin. Veľmi sa podobáš svojmu otcovi. Je mi ľúto, že zomrel, bol to veľmi dobrý človek." A súcitne ma objal.
"Ďakujem, vy ste ho poznali?"
"Áno, chodili sme spolu do školy. Vtedy som bol ešte malý neslušný chlapčisko a Peter ma skrotil na takého aký som teraz. A takisto ma oslovuj prosím ťa John." Zasmial sa a s ním aj všetci ostatný, až na nás mladých. Potom sme sa presunuli k veľkému stolu a mama sa začala baviť so Sondarkovými. Ja som sedela pri Mikovi, ktorí sedel za vrch stolom, oproti pánovi Sondarkovi a vedľa neho sedel Dan, presne oproti mne. Pri mne sedela Vicky a bola dosť vynervovaná, že nesedí pri Mikovi a aj z toho, že Mikovi to vôbec nevadilo.
"Nechcela si zostať náhodou hore?" opýtal sa provokatívne Mike a žmurkol na mňa.
"Chcela, ale hore nepočuť zvonček." Odsekla som a išla pomôcť mame s jedlom. Ja som mala zaniesť jedlo všetkým hosťom a ona mala na starosti nás ostatných. Určite chcela predviesť akú má skvelú vychovanú dcéru. A tak som musela priniesť jedlo najprv Johnovi, potom za veľkého úsmevu Suzy a s veľkým úškrnom Danovi. Mike, dobre že nespadol smiechom zo stoličky a Dan ho musel takisto s rehotom pridržiavať za stolom. Dospelý si nás nevšímali a s nimi ani Vicky, ktorá bola smrteľne urazená, že si ju Mike nevšíma.
"Na čom sa smejete?" opýtala som sa Mike a Dana, keď som si konečne sadla za stôl.
"Na tebe. Môžeš aspoň skrývať ten odpor, dobre?" zasmial sa Dan a ja som vybuchla do ohromného smiechu. Celú večeru sme sa my traja zabávali na rôznych vtipoch a Mikových historkách z lyžovania. Zistila som, že Dan je úplne iný chalan ako v škole. Je viac zábavnejší a pri svojom bratovi som mala takých ľudí veľmi rada. Za tento rok som sa ešte takto nenasmiala a mala som čo robiť, aby som sa nesmiala vtedy, keď sa ma Suzy alebo John niečo spýtali. Keď sme sa navečerali, presunuli sme sa do obývačky a rodičia sa ešte furt mali o čom baviť. Ja som sa išla do kuchyne napiť a po chvíle za mnou prišiel aj Dan.
"Kde si zmizla?" spýtal sa a aj on si nalial kolu.
"Musela som doplniť svoje zásoby tekutín." Zaškerila som sa a pozrela na ňho. Znova sa mi zadíval do očí a ja som sa zakolísala. Odrazu rýchlo položil pohár na stôl a zachytil ma predtým ako som spadla. Ale stalo sa niečo, čo sa nemalo. Dotkol sa mojej pokožky a vtom prebehol medzi nami silný prúd. Nebol to ako elektrický prúd, aj keď to nemalo ďaleko. Toto bolo niečo iné. Silnejšie. Obaja sme hlasno zalapali po dychu a keď padol pohár na zem a rozbil sa, tak sme sa od seba odtrhli. Keby sme sa nepustili, asi by sme to nevydržali a pobozkali sa. Ten šok bol akoby znak, aby sme sa k sebe dostali čo najbližšie. A my sme to nedokázali zastaviť. Ešte šťastie, že sa rozbil ten pohár, inak by si nechcem predstaviť, čo by bolo. Hlasno som dýchala a hneď sa spamätala a začala dvíhať črepy pohára.
"Ukáž pomôžem ti." Kľakol si na zem a zbieral so mnou ten neporiadok.
"Prepáč, nechcela som.." začala som sa ospravedlňovať, aj keď som nevedela prečo.
"To nič, to ja. Ukáž, zoberiem to, aby si sa neporezala." Prerušil ma a naschvál sa dotkol mojej ruky, aby vyskúšal, či sa to stane znova. A stalo. Presne to isté. Dotkli sme sa, znova zalapali po dychu a rýchlo sa odtrhli od seba.
"Skúšaš ma alebo čo?" hystericky som povedala a pozrela sa na ňho. Zmätene sa mi pozrel do očí a prepaľoval ma pohľadom. A ja som neomdlela. Normálne sme sa pozerali do očí a snažili sa pochopiť, čo sa to s nami deje.
"Čo vy tu robíte?" ozval sa zrazu Mike pri dverách a my sme sa na ňho rýchlo pozreli.
"Nič, len som rozbila pohár." Spamätala som sa a rýchlo postavila. Utrela som na zemi to čo sa rozlialo a Dan zatiaľ zahodil črepy.
"Dobre teda, presúvame sa do tvojej izby Ell, lebo dospelý začínajú so zážitkami, keď sme boli malí. A to nemusím." Povedal a vyšiel schodmi hore.
"A prečo do tvojej izby?" spýtal sa zmätene Dan, keď sme vychádzali hore.
"Lebo on má očividne v izbe neporiadok od Vicky a nechce aby som videla, čo tam robia. Ale neboj sa, v mojej izbe je úplný poriadok." Žmurkla som na ňho a on sa usmial. Už som nemala problémy s tým aby som sa na ňho pozrela a teraz som si to užívala. Neviem, čo sa vo mne zmenilo, ale chcela som o ňom vedieť všetko. So smiechom sme otvorili dvere a keď sme vstúpili do mojej izby, tak Mike stál na mojej posteli a v ruke držal moju podprsenku.
"Ell, toto sa nepatrí." Pokarhal ma Mike so smiechom a ja som sa na neho hneď vrhla.
"Mike, daj ju sem. A vypadni z mojej posteli." Zvrieskla som na ňho a zvalila ho zem. Dan sa zatiaľ pri dverách rehotal o dušu a ja som získala svoju podprdu naspäť a hodila ju do skrine. Potom som sa postavila a poobzerala sa, či ešte niečo nenájdem. Vzduch bol čistý.
Ale Mike ma zrazu zobral na ruky a hodil na posteľ. Ja som schmatla vankúš a hodila ho po ňom. On sa mu však vyhol a vankúš udrel Dana. Zdvihla som ruky nad hlavu a zatvárila sa nevinne.
"Prepáč, to nebolo na teba." Povedala som, ale Dan sa pozrel na Mike a oni sa spolu na mňa aj s vankúšmi hodili a začali ma štekliť o dušu. Presne som vedela, kedy ma šteklí Dan a kedy Mike, lebo pri Danovi som zakaždým pocítila mierne šoky, ale veľmi som si ich nevšímala, lebo som mala čo robiť, aby som sa im ubránila. Pritom som sa len rehotala a rehotala až pokým neprišla Vicky do izby.
"Čo to tu robíte?" zhrozila sa a Mike hneď zoskočil z postele a podišiel k nej.
"Nič, len sa hráme." Zapriadol nevinne a dal jej pusu. Tá sa hneď roztopila a zobrala Mika preč.
"Už som sa čudovala, kde je toľko." Zasmiala som sa a vyvalila na posteľ.




1. kapitola

7. ledna 2010 v 14:04 | ronnie |  Biely mesiac

BM - avatar

Biely mesiac

1. kapitola
...zmeny alebo všetko po starom?

Prechádzam po zasneženom chodníku, vločky snehu mi padajú do tváre alebo sa rozpúšťajú na mojej koženej bunde. Včera som sa vrátila od tety a ešte pršalo. Dnes sneží. Hlúpe počasie...
Smerovala som do školy, lebo sa akurát začína nový školský rok a modlila sa pri tom, aby som nestretla nejakých mojich spolužiakov. Moje prosby však neboli vyslyšané.
"Ahoj Ellie." Zakričala na mňa Katherine a hodila sa mi okolo krku. Len ona ma volá Ellie, aby vraj nemusela vyslovovať moje dlhé meno.
"Ahoj Kathy, ako sa máš?" objala som ju tiež a pobrali sme sa spolu do školy.
"Hrozne, prázdniny mi zkazil bratranec Scott a práve musím ísť do školy. No ale ty sa pochváľ?" vyhŕkla a ja som jej musela dopodrobna vyrozprávať všetko, čo sa stalo u tety.
"A kedy si vlastne prišla domov?" spýtala sa pred parkoviskom do školy.
"Včera, prečo?"
"A prečo si mi nezavolala?" udrela ma do ramena naoko naštvane.
"Prepáč, ale musela som sa vybaliť, nakŕmiť Filipa, lebo ho kŕmili len občas, skontrolovať knihy do školy a okrem toho som bola ešte nútená ísť k pani Robertsonovej zaniesť kvety."
"Dobre, odpúšťam ti, ale mohla si mi zavolať a ja by som ti pomohla." Povedala a chytila ma okolo ramien.
"Pozri na to auto." Povedala zrazu celá bez seba. Pozrela som sa tým smerom, kadiaľ ukazovala a uvidela som drahý mercedes čiernej farby, ktorý parkoval blízko brány do školy.
"Zase nejaký rozmaznaný bohatý chlapček? Alebo snáď baba?" spýtala som sa a ďalej nevenovala tomu pozornosť. Prešla som bránou do školy a hneď si všimla zástupy dievčat a chlapcov pred školou. Vzdychla som si. Zas nový školský rok...
"Vieš čo? Podľa mňa nie je rozmaznaný." Povedala ticho, keď ma dobehla.
"Prečo si to myslíš?" opýtala som sa jej zo zdvihnutým obočím.
"Mama mi včera povedala, že sa do mesta vrátili starý obyvatelia Sondarkovci a toto bude asi ich syn."
"Ale to stále neznamená, že nie je namyslený." Poznamenala som a pobrala sa k múru, aby som sa oň oprela. Kath sa hneď pridala ku mne a hlasito vzdychla.
"Určite nie je namyslený, lebo sa s ním kamaráti Nath a on nie je taký, aspoň nebol." Povedala znova ticho ako keby ma nechcela uraziť a ja som automaticky stuhla zakaždým, keď sa vyslovilo Nathove meno.
"Hm, tak asi nie je." To je všetko, čo som k tomu povedala a pozerala sa pred seba. Kútikom oka som videla ako sa Kath na mňa starostlivo pozerá, ale snažila som si to nevšímať.
"Ach, neznášam školu." Vzdychla si Kath a utrela si sneh z bundy.
"Ani ja." Ozval sa mužský hlas pri nás a nám okamžite vystrelil pohľad na toho dotyčného. Stretla som sa s Nathovými modrými očami a hneď som skĺzla pohľadom po ňom. Už nebol taký ako predtým. Teraz mal neuveriteľné svaly a vlasy trošku kratšie, vlastne keby ste ho nepoznali, tak si vôbec nevšimnete rozdiel. Až na tie väčšie svaly.
"Ahoj Nath, tak dlho som ťa nevidela, kde si bol?" hodila sa mu okolo krku Kath a začala ho tuho objímať. Sledovala som ich a na chvíľu sa cítila, ako keby sa nič nestalo.
"Doma, kde inde?" zasmial sa Nath a pustil Kath.
"No jasné, neklam mi láskavo. Bola som u vás každý deň, keď Ellie odišla a ty si tam nikdy nebol." Nazúrila sa a udrela ho po ramene. Vtedy sa znova vrátila moja doterajšia nálada a automaticky som sa zamračila. Náš riaditeľ začal vystupovať na pódium a mieriť k mikrofónu, aby predniesol svoj dlhý a nudný prejav o novom školskom roku.
"On ti neklame, bol stále doma, ale asi vtedy, keď si ho hľadala, bol u nás, lebo pomáhal mne a mojej rodine so sťahovaním. Neboj sa, nerobil nič nelegálne." Povedal chalan pri ňom a dôveryhodne sa usmial na Kathy, ktorá z toho bola mierne vo vytržení. Prezrela som si toho chalana od hlavy po päty. Bol taký tajomný a zároveň krásny a v určitom slova zmysle ešte decko. Mal dlhšie hnedé vlasy, ktoré mu hravo stáli na všetky strany a oči hnedé ako oriešok. Keď uprel na mňa svoj pohľad, zostala som totálne zaskočená. Cítila som sa, akoby mi vošiel úplne do duše a vycítil všetko, čo sa mi práve mihotalo v hlave. Najhoršie na tom bolo, že presne to isté som dokázala aj ja s ním. Ako keby som vošla do jeho tela a spoznala všetky jeho dobré, ale aj zlé stránky. Cítila som sa, akoby som ho poznala celé roky a nielen pár sekúnd. Dokonca som ani nevedela, kto to bol a už som chcela o ňom vedieť všetko. Prestala som dýchať toľkým prekvapením. A potom sa mi zahmlilo pred očami.
Počúvala som nesúvislé hlasy okolo mňa a cítila som ako mi niečo padá do tváre. Nechcela som vstať, mala som strašne ťažké telo, ale niekto zrazu vyslovil jednu vetu.
"Preber sa a povedz, že si v poriadku." Povedal hlas, veľmi podobný tomu neznámemu. Vtom okamihu som rozoznala hlasy okolo mňa a otvorila som oči.
"Ewelin, Ewelin, vstávaj. Si v poriadku?" počula som Katherine ako si robí starosti a ako ma spolu s Nathom dvíha zo zeme. Stihla som si všimnúť, že si nikto nevšimol moje mierne skolabovanie a riaditeľ už asi dokončuje svoj prejav.
"Čo sa stalo?" spýtala som sa a pretrela si čelo mokré od snehu.
"Odpadla si. Si v pohode?" pýtala sa Katherine už prehnane starostlivo.
"Som v poriadku." Automaticky vyhŕklo z mojich úst až som sa začudovala. Čo sa to deje? Povedala som presne to, čo mi povedal ten hlas. Obzrela som sa okolo seba a uvidela som ako sa Nath a ten nový bez prestania na seba mračia a čudujú sa.
"Čo sa deje?" opýtala som sa nahlas. Neprišla mi žiadna odpoveď.
"Sakra, Nathaniel, odpovedaj mi." Povedala som hlasnejšie a už sa na mňa Nath pozrel. Zrazu sa zatváril čudne a potom sa obaja začali znova usmievať.
"Nič sa nedeje, asi si len vyčerpaná z cesty lietadlom. Vlastne ani som vás nepredstavil. Kath, Ewelin, toto je Daniel. Daniel, toto je Katherine a Ewelin." Predstavil nás, oprel sa o stenu a zrazu veľmi pozorne počúval príhovor riaditeľa.
"Ahojte, veľmi ma teší. Ale volajte ma Dan, dobre?" Povedal Daniel a prívetivo sa usmial, ale len na Katherine. Na mňa sa ani nepozrel a to som stála priamo pred ním.
"Teší ma. Mňa môžeš volať Kath a tuto Ewelin volaj Ellie, ak jej to nebude vadiť." Povedala Kath a takisto sa na ňho usmiala. Potom sa na mňa pozrela a chcela niečo odo mňa.
"Jasné, môžeš ma volať Ellie." Povedala som a pobrala sa za húfom tlačiacich sa pubertiakov, ktorí sa tlačili smerom k vchodu do školy, lebo riaditeľ skončil a nám začalo normálne vyučovanie.
"Si v poriadku naozaj?" dobehla ma Kath a znova sa uisťovala. A zo mňa znova automaticky vyhŕklo.
"Som v poriadku."
"No dobre, kde máš teraz hodinu?" spýtala sa aby zmenila tému. Zaškerila som sa a usmiala sa na ňu.
"Matematiku." Vtom vybuchla do ohromného smiechu a plácla ma po chrbte.
"Tak veľa šťastia. Správaj sa slušne." Povedala a zahla iným smerom do inej triedy. Vpochodovala som do svojej triedy a hneď ako som vošla sa učiteľ začal neuveriteľne vyškierať.
"Ale, ale. Koho to tu tento rok máme?" zasmial sa a ja som si mlčky sadla do zadnej prázdnej lavice.
"Trustová, ak nechceš tento rok prepadnúť, tak na mojich hodinách budeš musieť byť v zbudenom vstave." Zasmial sa.
"Nebojte sa, pán Banniers. Ja budem vždy hore, len aby ste vy mňa nenútili k spánku." Odsekla som a každý v triede na mňa začal vyjavene kukať. Vyložila som si nohy na vedľajšiu stoličku, vytiahla notes z tašky a začala ceruzkou kresliť tvár a črty môjho otca. Robila som to často a vždy ma to upokojovalo. Vlastne hocijaké kresby ma vždy upokojovali, nielen otcove napodobeniny. A potom do triedy vošiel Daniel a ušetril ma prednášky o slušnom správaní od Banniersa.
"Ale, ďalší prírastok do mojej matematickej triedy. Ako sa voláte?" spýtal sa Daniela.
"Daniel Sondark." Povedal zdvorilo.
"Sondark? Tvoj otec je John Sondark?" opýtal sa mierne opovrhujúco.
"Áno, prečo?" opýtal sa mierne zmätene a pritom všetky baby v miestnosti hlasito vzdychli.
"To nie je podstatné. Dúfam, že budete skvelý žiak tak ako váš otec. Posaďte sa." Zamrmlal a Dan sa rozhliadol po triede. Zrazu zastal pred mojou lavicou a odkašľal si. Ja som si nevšimla, ako prešiel k mojej lavici, lebo som bola zakreslená do môjho notesa, ale pritom odkašľaní som riadne poskočila. Pozrela som sa na ňho, čo vlastne chce.
"Môžem si k tebe sadnúť." Pozrel sa mi do očí a mne sa znova zakrútila hlava. Zavrela som oči, aby som sa mu nemusela pozerať do očí a potom som sa obzrela po triede hľadajúc voľné miesto. Napokon som si vzdychla a položila svoje nohy naspäť na zem.
"Ďakujem." Povedal a ja som sa mu stále nepozerala do očí. Bála som sa, že znova omdliem alebo sa mi zakrúti hlava. Bol to strašne nepríjemný pocit a už som ho nechcela viac zažiť.
Našťastie učiteľ začal hodinu a mňa neustále vyvolával. Nič som nevedela, lebo som samozrejme z matematiky dutá ako hrom a pritom trúsil kadejaké poznámky k môjmu oblečeniu a účesu a ja som ho stále odbíjala sarkastickými a hnusnými poznámkami. Celá trieda bola na konci totálne vynervovaná až na Dana, ktorému to bolo očividne jedno a keď zazvonilo, boli celý šťastný, že sa obišli bez písomky hneď v prvý deň. Daniel so mnou neprehovoril celú hodinu, vôbec sa na mňa ani nepozrel, ale pri tabuli som cítila na svojom chrbte jeho pohľad.
Zvyšok hodín ubehol celkom rýchlo, dokonca som si mohla na každej hodine kresliť. Angličtinu som mala s Kath a kreslenie som mala s Nathom, ktorého som vytrvalo ignorovala aj keď na mňa hádzal nevinné pohľady. Vtom je naozaj dobrý. Pred školou ma Kath počkala a dokonca aj Nath s Danom. Keď som ich uvidela všetkých ako sa na mňa pozerajú a usmievajú sa, tak som mala sto chutí otočiť sa a ísť na hodinu s Banniersom.
"Ahojte." Pozdravila som ich a nenápadne hodila zmučený výraz Katherine. Tá len nevinne zamrkala očami a začala sa baviť s Danom.
"Ell, môžeme sa porozprávať?" opýtal sa ma zrazu Nath.
"Prečo?" opýtala som sa váhavo.
"Lebo si potrebujeme pár vecí vyjasniť a teraz je nato vhodná doba." Zastavil ma, aby sme boli trošku ďalej od Kath a Dana.
"Teraz je nato vhodná doba? Veď sneží a je mi zima a okrem toho, vhodná doba bola na to pred troma mesiacmi." Povedala som a znova sa pohla. Chytil ma za ruku a trhol dozadu. Sykla som bolesťou a vybehla na ňho.
"Čo robíš? To bolí."
"Ell, chcem sa len porozprávať, tak môžeš na chvíľu zostať stáť." Povedal už pokojnejšie, ale stále som bola zmätená z toho ako ma chytil. Vycítil to a podišiel bližšie ku mne.
"Prepáč, v poslednom čase som dosť nervózny. Stále som v pohybe a nedokážem spomaliť." Rukom mi prehrabol mokré vlasy a pritom sa mi pozeral do očí.
"Prečo?" spýtala som sa a on uhol pohľadom.
"Chápem, nemôžeš mi to povedať. Vieš, len mňa neuveriteľne štve, že mi neveríš. Aj keby si bol nájomný vrah alebo terorista, nikomu by som to nepovedala. A ty to buď vieš alebo tomu nechceš uveriť." Povedala som ticho a potom som rýchlo vykročila ku Katherine. Nath tam zostal stáť, lebo už by aj tak nemohol ísť s nami. Býval totižto úplne iným smerom.
"Ell, čo sa stalo?" spýtala sa ma Kath, keď som ich zadýchaná dobehla.
"Nič. Som hladná, nechcete ísť k Bellovi??" vyhŕkla som.
"Jasné, prečo nie. Ideš tiež Dan?" povedala zmätene a otočila sa na ňho.
"Jasné, že ide. Moje nervy poďte, lebo sa ešte Nath pohne za nami." Súrila som ich a schmatla Kath pod pazuchu.
"Asi nemám na výber." Zasmial sa Dan a my sme konečne mohli odísť.



Prológ

5. ledna 2010 v 19:02 | ronnie |  Biely mesiac
Ahojte, nová poviedka Biely mesiac je dávno na svete tak pridávam prológ a onedlho aj prvú kapitolu :)

Biely mesiac

Prológ

Bývať vo Flowernewe, najzápadnejšom meste Kanady, kde všade naokolo rastú len stromy, je niekedy dosť frustrujúce. Keď tu nesneží, tak prší a keď neprší, tak je zima ako na Sibíri. Vôbec nechápem, ako tu môžu v takýchto podmienkach rásť najkrajšie kvety na svete. To preto je aj ten názov Flowernew.
Je to vlastne malé mestečko plné starých domov a jednou veľkou starou školou, okolo ktorej je tri metre vysoký múr. Neustále sa tu konajú rôzne slávnosti, súťaže o najkrajší kvet alebo len posedenia, kde susedia rozprávajú svoje historky u detstva. Bŕŕŕ.
Volám sa Ewelin Trustová a týmto "večierkom" sa zďaleka vyhýbam. Niekedy tam však zájsť musím, aby som "reprezentovala" rod Trustovovcov, lebo môj braček nemá partnerku a jeho frajerka Vicky je buď múdra, alebo skôr len má šťastie a vždy má vtedy skúšky spevu. Takže to vždy zostane na mňa. A vtedy mi nepomôže ani domáca úloha z matematiky, ktorú neznášam alebo silný zápal priedušiek. Mám všetko vyskúšané.
Moja rodina býva v starom dome na konci mestečka. Bývam s mamou Stacy a o dva roky starším bratom Mikom. Mám ešte čierneho kocúra Filipa, ktorý sa takisto ráta do rodiny. Mike je jediný človek v rodine, ktorý sa neustále usmieva a ktorý vždy srší humorom. Zato ja som jeho úplný opak. Ja nerozdávam úsmevy na každú stranu, ja skôr každému rozdávam sarkastické poznámky od výmyslu sveta. Nebolo to tak však vždy.
V mojich 15 rokoch mi zomrel milovaný ocko na infarkt. Mama sa vtedy nervovo zrútila a ja som sa už neusmievala tak ako predtým. Už som nebola to obľúbené usmievajúce dievčatko a navyše som stratila všetky svoje kamarátky, až na jedinú. Katherine je dodnes moja najlepšia kamarátka a strašne ju mám rada. Môžem jej povedať všetko a nezradí ma. Nikdy. Mala som ešte jedného kamaráta, ktorý bol skôr rodinný priateľ, ako môj ozajstný kamarát. No odvtedy ako mi zomrel ocko ma utešoval, bol neustále so mnou a stal sa mojou oporou a aj naozajstným kamarátom. Nathaniel, Katherine a ja sme boli trojka, ktorá bola stále spolu, ktorá mala veľa vecí spoločných a ktorá priam nenávidela školu. Po roku sa všetko usadilo do normálu, mama prestala po večeroch plakať a znova sa vrátila aranžovať kvety do svojho kvetinárstva. Brat a ja sme znova boli súrodenci v pravom slova zmysle a znova sme si pomáhali. Nič nás už nedokázalo rozdeliť, dokonca ani Vicky. Lenže ja som zostala stále smutná aj keď som to maskovala úsmevom. No Nath si to všimol. Bol v kuse u nás a rozveseľoval ma. Bol ako moje osobné šťastie. A tak sa postupne z kamarátstva vytvorila láska a čo bolo najkrajšie, bola obojstranná. Nath mi raz večer vyznal lásku a odvtedy sme spolu chodili. Bolo to krásne, ale všetko krásne sa raz musí skončiť. A aj u nás to tak bolo.
Nath zmizol na tri týždne a nikomu nevysvetlil, kde bol, dokonca ani mne. Vedeli o tom len jeho rodičia a ja som bola proste v pase. Aj keď som to nerada urobila, rozišli sme, lebo som proste nedokázala prekonať, že mi niečo tají. Dokonca už ako kamaráti sme si všetko hovorili. A ešte k tomu, ja som bola tak strašne zvedavá, že mi to zobralo veľa nocí bez spánku. Nedokázala som chodiť do školy a pritom každý deň vidieť Natha a tváriť sa, že som v poriadku. Vždy keď sme sa náhodou stretli tak sme sa buď hádali alebo len stáli neschopný slova až napokon každý išiel svojou cestou. Hneď ako skončil školský rok, odcestovala som na celé prázdniny k tete a snažila sa nemyslieť na to, že o dva mesiace budem čeliť tým istým problémom. Netušila som však, že to bude až také iné...

Ronnie

*Fantasy poviedky*

4. ledna 2010 v 22:19 | ronnie

FANTASY POVIEDKY

• • •

Moja vlastná tvorba, na ktorú si robím Autorské práva!! Neopovážte sa kopírovať!!

Biely mesiac


Stav: rozpísaná
Žáner: fantasy, romantika, akcia
Miesto deju: Kanada, vymyslené mesto Flowernew
Hlavné postavy: Ewelin Trustová (Ellie), Katherine, Mike Trust, Daniel Sondark


Dej: Ewelin Trustová býva v malom mestečku na západe Kanady, kde je veľmi často zlé počasie. Mesto je veľmi malé a obkolesené hustým lesom, kde sa hocikdo ľahko stratí. Ellie, ako ju veľmi často oslovujú, žije pokojný život, aj keď nie podľa svojich predstáv. No keď na začiatku školského roka spozná nového študenta, jej život sa prevráti naruby. Zisťuje nové vecy, ktoré by si ani v najhoršom sne nepredstavila. Bude nakoniec šťastná?? Dá sa všetko opäť do starých koľají, kde nebude figurovať tajomný Daniel?

Diely: (?)

Prológ - 1 - 2 - 3 - 4 - 5 - 6 - 7 - 8 - 9 - 10 - 11 - 12 - 13 - 14 - 15 - 16 - 17 - .